VEĽKÁ NOC 2026

Salezián Marián Zachar hovorí: „Cez Veľkú noc sa príliš sústreďujeme na utrpenie a smrť. Zostať pod krížom nestačí, potrebujeme sa rozbehnúť k prázdnemu hrobu.“ Túto myšlienku – nezostať iba pod krížom – rozvinul náš pán farár v jednotlivých homíliách počas posvätného veľkonočného trojdnia.

Vo Štvrtok svätého týždňa (Zelený štvrtok) pripomenul Krista, ktorý v tento deň ustanovil Oltárnu sviatosť a kňazstvo a ukázal sa nám ako Láska. Priblížilo to aj Ježišovo umývanie nôh učeníkom – dôkazom, že neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť. Počas svätej omše tak urobil aj náš pán farár vybraným mužom. Povzbudil nás slovami: „Dajme si sľub, že chceme Pána Ježiša nasledovať, aj keď sa nám často nechce ísť do kostola, konať skutky lásky a tým prežívať intenzívnejšie vzťah k Bohu a blížnemu.“ Štvrtok má však aj širší rozmer spoločenstva. Dopoludnia sa v katedrálach konali tzv. missa chrismatis, na ktorej sa kňazi stretli so svojím biskupom. Je to silný moment jednoty a vďaky za službu, ktorú v diecéze vykonávajú.

Na Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok) sa náš duchovný otec zamyslel: „Pán Ježiš uzdravoval, oživoval ľudí, vracal zrak, pohyblivosť, nasýtil ich….a za čo Ho obvinili a odsúdili? Aj Pilát ostal prekvapený, že si Židia vybrali prepustiť Barabáša.“ Naznačil, že aj my si často vyberáme „Barabáša“ – čokoľvek, čo sa nám núka ako náhrada za Ježiša. Máme si voliť toho, ktorý za nás dal svoj život, pretože aj my sme Ho svojimi hriechmi a nedokonalosťami pribili na kríž. Utrpenie Krista nám v piatkových obradoch priblížili spievané pašie. Silný moment bol aj úvod obradov, keď si pán farár a miništranti ľahli na zem ako vyjadrenie vlastnej biedy a prachu, z ktorého sme povstali, ale zároveň bezhraničnej dôvery v Pána. To že sa v tento deň nekonala svätá omša, iba obrady, nás upriamuje na ten najväčší skutok Božej lásky k nám. Otec už nemohol urobiť viac než obetovať svojho Syna, aby sme my mohli žiť v slobode.

Na Svätú (Bielu) sobotu sme mohli zotrvať pri Pánovom hrobe a rozjímať o jeho utrpení a smrti. Čas čakania, ticha a bdenia – od Zeleného štvrtku, keď utíchli zvony aj organ – aby sme sa dokázali plne sústrediť na Kristov kríž, nástroj našej spásy a jeho obetu. A potom večer počas Vigílie a ráno v nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania, aby sme po štyridsiatich dňoch pôstu mohli opäť slávnostne zaspievať „aleluja“. Ježiš síce zomrel na kríži, ale ako pripomína svätý Pavol, následne vstal z mŕtvych. A to je naša radosť. Pán farár veriacich povzbudil: „Nech sú naše srdcia preniknuté radosťou! Kristus vstal z mŕtvych a ide pred nami. Nasledujme ho v nádeji, že nás vedie do svojho kráľovstva!“

Ako sa rozhodneme? Zostaneme pod krížom – v smútku, bolesti a čakaní – alebo sa rozbehneme k prázdnemu hrobu, k nádeji, viere v Boha, k službe blížnemu a k radosti?

Na záver Veľkej noci poďakoval pán farár Pavol Jurčišin veriacim, osobitne deťom, za krásnu a hojnú účasť na bohoslužbách a krížových cestách. Poďakovanie smeroval aj k ostatným, ktorí prispeli k dôstojnému sláveniu veľkonočných sviatkov: tým, čo upratovali a pripravovali výzdobu a Boží hrob, miništrantom, kostolníkom, organistom, mimoriadnym rozdávateľom sv. prijímania, lektorom, spevokolu Ichthys, dobrovoľným hasičom, rehoľným sestrám, mužom „apoštolom“ i spevákom a prednášateľom pašií.

Marek Graňák