Zamyslenie o. biskupa Štefana na jún 2013
Drahí bratia a sestry!
Medzi najhlavnejšie vlastnosti viery patrí bez všetkých pochýb prívlastok „živá viera“. Živá viera je tá, ktorej ovocím sú dobré skutky. Je to vlastne uskutočnenie Božieho slova v našom živote. O tejto vlastnosti napísal svätý Jakub apoštol vo svojom liste: „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. Ale niekto povie: „Ty máš vieru a ja mám skutky.“ Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru. Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria, a trasú sa!.“ (Jak 2,14-22) Naša viera je živou vtedy, keď je „činná skrze lásku“ (Gal 5,6).
1. Zmyslom našej kresťanskej viery je láska. Pán Ježiš za hlavné pravidlo života pre všetkých veriacich ustanovil nové prikázanie lásky. „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“.(Jn 13,34) Vzájomná láska učeníkov sa má stať náplňou ich života a zároveň hlavným rozpoznávacím znakom: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35) Celé dielo vykúpenia a spásy, ktoré v mene Krista a jeho pôsobením uskutočňuje Cirkev, je zamerané na to, aby voviedlo človeka do nadprirodzeného spoločenstva lásky s Najsvätejšou Trojicou. Láskou k Bohu má človek účasť na vnútornom živote Najsvätejšej Trojice, je akoby zapojený do kolobehu a výmeny lásky medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. „Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1Jn 4, 16) Láska k Bohu sa nevyhnutne spája s láskou k človekovi. Boha v tomto živote vidieť nemôžeme, ale svoju lásku mu môžeme viditeľne dosvedčovať. Stretávame ho a milujeme ho vo všetkých ľudských bratoch s sestrách. Láska k človekovi je najlepším vyznaním lásky k Bohu. „Ak niekto povie: „Milujem Boha“, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 4, 20) Sám Pán povedal, že každý prejav lásky k človekovi, je vyznaním lásky k nemu: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Z lásky nemožno vylúčiť žiadneho človeka. Blížnym je každý človek bez rozdielu. Človeka milujeme preto, že je Božím obrazom a v Kristovi je nám bratom alebo sestrou. Láska je naozaj základným kameňom všetkých medziľudských vzťahov. Je aj hlavným prejavom kresťanského života. Svätý Ján apoštol to zhrnul do vety: „Kto nemiluje, ostáva v smrti.“ (1Jn 3, 14) Opravdivý ľudský život je možný len v láske. Ona je zmyslom a náplňou ľudského života na zemi a je aj perspektívou jeho života vo večnosti. Človek žije preto, aby lásku prijímal a lásku dával, potrebuje milovať a byť milovaným. Ak lásku nedostáva a ani ju iným nerozdáva, je nešťastný a prežíva frustráciu svojej existencie. Svätý Pavol apoštol označil lásku za „najvznešenejšiu cestu“. (Porov.1Kor 12, 31) Láska je jedinou cestou človeka aj k časnému blahu aj k večnej blaženosti. O prvenstve lásky v živote kresťana a jej kvalitách hovorí Apoštol nasledujúce slová: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne… A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“ (1Kor 13, 1-8, 13) 2. Viera činná v láske má podobu služby. Všetky aktivity, ktorými si ako veriaci máme prejavovať lásku a vzájomne si pomáhať v pozemských i duchovných potrebách, majú spoločné označenie „diakonia“ – služba lásky. Táto činnosť veriacich preniká všetky roviny a oblasti života cirkevného spoločenstva. Celý život veriacich v Cirkvi je reťazou vzájomných služieb. Obraz Krista – služobníka, ktorý neprišiel, „aby sa dal obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Porov. Mt 20,27), je vyjadrením podstaty Cirkvi nielen ako celku, ale aj jej jednotlivých členov. Žiť v Cirkvi znamená slúžiť. Rozmanitými službami si veriaci pomáhajú na ceste spásy. Tieto služby majú v Cirkvi rôzny charakter, obsah a zameranie. Tí, ktorí sú povolaní zastupovať Krista veľkňaza v hodnosti kňazstva, uskutočňujú kňazské služby. Iní sa zasa podieľajú na evanjelizácii a katechizácii, iní opatrujú chorých a poskytujú im služby ľudskosti a nevyhnutnej pomoci. Rodičia slúžia svojim deťom tak, že sa o ne starajú a ich vychovávajú. Rozličné služby medzi veriacich v Cirkvi rozdeľuje Duch Svätý. „On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby.“ (Ef 4, 11) Diakonia ako služba lásky kresťanov jedného voči druhému, ale aj voči tým, ktorí ešte nepatrili do Cirkvi, bola známa v Cirkvi od samého začiatku. Svedectvo o tom nachádzame v Skutkoch apoštolov i v apoštolských listoch svätého Pavla. Známa z tých čias je ustanovizeň vdov, ktorá naplňovala túto myšlienku diakonie. Diakonia je prítomná aj v celej histórií Cirkvi. V našej dobe sa potreba diakonie, spontánnej i organizovanej rôznymi apoštolskými dielami, stáva čoraz aktuálnejšou a naliehavejšou. Vyžadujú si to zložité a náročné okolnosti života, v ktorých sa ľudia vplyvom veľkých premien v spoločnosti nachádzajú.
3. Zvláštnu pozornosť medzi všetkými typmi služby lásky v Cirkvi si zasluhuje charita. Charitou už od prvotín Cirkvi rozumieme nezištnú službu lásky k chudobným, chorým a trpiacim. Možno ju označiť za „sociálnu diakoniu“. Už v apoštolských časoch nachádzame tento typ kresťanskej lásky. Cirkev vlastne nadviazala na tradíciu starozákonného Božieho ľudu. Už v Starom zákone existovali rozmanité právne opatrenia (rok odpustenia, zákaz požičiavať na úroky, zadržiavania mzdy, povinnosť desiatkov, každodenná výplata najatým robotníkom, právo paberkovať a zbierať klasy na poliach), uskutočňovali povzbudenie Deuteronómia: „Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou v krajine bývať“ (Dt 15, 11).
Ježiš Kristus s mimoriadnym dôrazom hlásal potrebu dobročinnej lásky k chudobným: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Jn 12, 8), a každý prejav lásky k nim vyhlásil za dôkaz lásky k nemu samému. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Je to jeho výzva, aby sme spoznali jeho prítomnosť v chudobných, ktorí sú jeho bratmi.
Pán Ježiš vyhlásil chudobných za stredobod pozornosti pre kresťanov a postoj k nim za znamenie hodnovernosti ich viery: „Tomu, kto ťa prosí, daj a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať“ (Mt 5, 42). „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8). Apoštoli verne uskutočňovali Kristovo učenie o postoji k chudobným a vyzývali kresťanov k dobročinnej láske k nim. Svätý Pavol so spolupracovníkmi organizoval veľkú zbierku na chudobných v Palestíne. Toto podujatie nazval „dielo lásky“ – „opus charitatis“. (Porov. 2Kor 8,6) Odtiaľ pochádza aj pomenovanie dobročinnej lásky k chudobným „charita“. Láska k chudobným sa v Cirkvi uskutočňuje mnohorakým spôsobom. Okrem privátnej a osobnej horlivosti kresťanov, keď preukazujú súcitnú lásku a solidárnosť biednym a chorým, jestvujú v Cirkvi aj mnohé apoštolské diela s charitatívnym zameraním. Podobne aj u nás na Slovensku, ako v mnohých iných krajinách, jestvuje inštitúcia Katolíckej charity.
4. Naša viera je činná v láske najmä konaním skutkov milosrdenstva. Sú to také skutky, ktorými odstraňujeme alebo aspoň umenšujeme materiálnu i duchovnú biedu našich blížnych. Sväté písmo nás k nim vyzýva na mnohých miestach: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne“ (Lk 3, 11). Rozdajte radšej ako almužnu všetko, čo máte a všetko vám bude čisté (porov. Lk 11, 44). Najradikálnejšie k nim vyzýva Kristovo podobenstvo o poslednom súde a zároveň konkretizuje aj ich podobu. „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,34 – 40) Katechizmus Katolíckej cirkvi o skutkoch milosrdenstva hovorí: „Skutky milosrdenstva sú charitatívne skutky, ktorými prichádzame na pomoc blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Poučovať, radiť, potešovať, posilňovať, to sú skutky duchovného milosrdenstva. K nim patrí aj odpúšťanie a trpezlivé znášanie protivenstiev. Skutky telesného milosrdenstva spočívajú hlavne v tom, že sýtime hladných, poskytneme ubytovanie bezdomovcom, obliekame otrhaných, navštevujeme nemocných a väzňov, pochovávame mŕtvych. Almužna chudobným je spomedzi týchto skutkov jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky: je to skutok spravodlivosti, ktorý sa Bohu páči.“ (KKC, 2447) Lásku k chudobným a charitatívnu činnosť chápe Cirkev ako veľmi vážnu mravnú povinnosť, ktorej zanedbávanie je hriechom. Svätý Ján Zlatoústy dôrazne pripomína: „Nepodeliť sa s chudákmi o vlastné bohatstvo znamená okradnúť ich a siahnuť im na život. To, čo vlastníme, nie je naše vlastníctvo, ale patrí im“. A svätý Gregor Veľký k tomu dodáva: „Ak dávame chudobným, čo nevyhnutne potrebujú, vôbec neprejavujeme osobitnú štedrosť, ale im dávame iba to, čo im patrí. Konáme skôr povinnosť spravodlivosti, ako lásky.“ Mesiac jún je prežiarený úctou k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktoré je symbolom a zároveň aj prameňom milosrdnej Božej lásky k človekovi. Kristus Pán si sám želá, aby sme uctievali jeho Najsvätejšie Srdce. Ctiteľom svojho Srdca dal Pán Ježiš aj zvláštne prisľúbenia, z ktorých najväčšie je milosť šťastnej hodiny smrti. Úcta k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu nás vedie k prehĺbeniu priateľstva s Kristom a nasledovaniu jeho čností, najmä nezištnej a obetavej lásky. Zvlášť v tomto Roku viery a v Jubilejnom roku sv. Cyrila a Metoda nech nás príklad Kristovej lásky pohýna urobiť všetko preto, aby sa naša viera stala činnou v láske. K vášmu úsiliu o obnovu a prehĺbenie lásky k Bohu a ku všetkým ľuďom, najmä k chudobným a trpiacim, udeľujem svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan