Zamyslenie o. biskupa Štefana na august 2012
Milovaní bratia a sestry!
Nech sa na vieru pozeráme z akéhokoľvek hľadiska, to najpodstatnejšie na nej je to, že je naším živým a osobným vzťahom k Bohu. Tomuto vzťahu dávame meno „spoločenstvo“. Spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou je podstata kresťanskej duchovnosti, cieľ jestvovania Cirkvi a zmysel jej všetkých spásnych služieb. Preto našej viere patrí pomenovanie „trojičná viera“.
Aj duchovná obnova viery kresťana spočíva v zdokonaľovaní osobného spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou. Náš duchovný vnútorný život, práve tak, ako aj vonkajšie poslanie, má trojičný rozmer. V krste sme dostali dar účasti na živote Najsvätejšej Trojice. Odvtedy sme zapojení do výmeny lásky medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Trojjediný Boh sa sprítomnil v našom srdci a my sme s vnorili do srdca jeho tajomstva, ktorým je Najsvätejšia Trojica.
Prítomnosť tajomstva trojičného života v nás má konkrétne meno: posväcujúca milosť. Prvý a základný účinok daru posväcujúcej milosti v nás, sprítomnenia sa trojičného života v našom srdci, je osobné spoločenstvo s jednotlivými božskými osobami, ktoré má svoje pomenovanie, svoju charakteristiku vzťahu. Ten vzťah sám tvorí obsah nášho duchovného života s Bohom.
1. Trojičná viera na prvom mieste znamená „synovské JA kresťana “. S Otcom sme vo vzťahu ako deti – synovia a dcéry nebeského Otca. Tento vzťah dáva veľmi konkrétnu podobu nášmu prežívanému vzťahu s Bohom. Je to povedomie synovstva, povedomie detinstva.
Predovšetkým je to naša vnútorná intimita vo vzťahu k Bohu. Boh nám je blízky, Boh nám je rodina, Boh je jednoducho Otec. „Otče náš“, ktorý sa deň čo deň modlíme, je výpoveďou o tomto hlavnom vzťahu k Bohu. Žiť tento vzťah, teda Božie synovstvo, nie je vlastne nič iné, ako naplno realizovať modlitbu Pána – Otče náš. To je veľké posolstvo i návod, ako ten vzťah rozvíjať. Benedikt XVI. v Liste k vyhláseniu Roka kňazov (16.6.2009) napísal: „V Ježišovi sú jeho osoba a poslanie spojené: celá jeho spásonosná aktivita bola a je výrazom jeho „synovského ja“, ktoré sa od večnosti nachádza pred Otcom v postoji milujúcej podriadenosti jeho vôli. V pokore, no na základe pravej analógie, musí aj kňaz dychtivo túžiť po takomto stotožnení.“ V plnej miere to platí o každom kresťanovi.
2. Kristus je náš brat. Druhý rozmer trojičného vzťahu je bratstvo s Ježišom Kristom. Je to práve preto, že on je od večnosti jednorodený Syn Otca, ktorý sa v čase stal v tajomstve vtelenia človekom. Ježiš nám je bratom z dvojakého titulu: z titulu stvorenia, lebo pochádzame z tej istej stvoriteľskej lásky, ako Ježiš Kristus ako človek. Aj nás aj jeho stvoril nebeský Otec. Pravda iným spôsobom. Otcovstvo je jedno. Sme bratia a sestry s Kristom aj podľa tela a sme bratia a sestry s Kristom aj podľa ducha, lebo my sme adoptovaní synovia a dcéry, boli sme povýšení aj v rovine ducha do nadprirodzeného synovstva a do nadprirodzeného bratstva s Božím Synom Ježišom Kristom.
Vedomie, že nám je Kristus Bratom, uľahčuje našu cestu k Otcovi. Zbavuje nás zbytočného strachu a vlieva do nás postoj bezhraničnej dôvery a nádeje. V Kristovi, našom Bratovi, sa osmeľujeme Boha volať: „Otče náš…“ Bratstvo s Kristom je podkladom aj nášho
vzťahu ku všetkým ľuďom na svete. V Kristovi sú nám blízki všetci ľudia. Oprávnene ich musíme považovať za bratov a sestry a tak sa k nim aj správať.
Naše duchovné príbuzenstvo s Kristom nie je raz navždy daná skutočnosť, ktorá by nezávisela na našej slobodnej vôli. Je to naše veľké ľudské právo, ale zároveň aj nesmierna kresťanská povinnosť a úloha. Byť bratom a sestrou Kristovi je úžasné vyznačenie, ale zároveň aj záväzok a povolanie. Uskutočnenie tejto veľkej pravdy o nás a o Kristovi, že sme bratmi a sestrami Božiemu Synovi, spočíva v zachovávaní prikázania lásky k Bohu a ku všetkým ľuďom. Pán Ježiš povedal: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.“ (Lk 8, 21)
V uvedomovaní si a prežívaní nášho duchovného príbuzenstva – pokrvenstva s Kristom tkvie základ nášho osobného spoločenstva s ním a zároveň aj dôvod a spôsob nášho spolunažívania s ostatnými veriacimi v spoločenstve Cirkvi.
Ešte treba zdôrazniť podobu nášho vzťahu ku Kristovi, ktorý označujeme výrazom priateľstvo. „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15, 14-15) To je úžasné! Priatelíme sa s Ježišom. Smieme byť jeho priatelia. Priateľstvo v slovenskom jazyku je odvodené od prijať, prijímať. Niet pochýb o tom, že on nás prijíma, veď nám dal znak, že sme prijatí, keď sme boli pokrstení. Aj z našej strany priateľstvo s Kristom je priať ho. Kresťan ako Kristov priateľ prijíma ho za svojho, za integrálnu súčasť svojho bytia. Krista treba prijať celého – „TOTUS CHRISTUS“ – „CELÝ KRISTUS“. Katechizmus Katolíckej cirkvi myslí týmto výrazom Hlavu (Krista) i telo (Cirkev).
Tento vznešený titul Krista ako Priateľa vyjadruje nesmiernu hĺbku vzťahu lásky k nám, ale aj našej lásky k nemu. Priateľstvo je označenie vzťahu lásky medzi dvoma alebo viacerými bytosťami.
Priateľstvo je vyjadrenie obapolného vzájomného vzťahu. Ním sa ľudia vzájomne jeden druhému otvárajú, umožňujú si vstúpiť do najosobnejšieho sveta a spolu prežívajú skutočnosti života. Podstatou priateľstva je vzájomné prijatie, ale aj darovanie sa. Tak je to vo vzťahu medzi ľuďmi a tak je to aj v našom vzťahu ku Kristovi. Byť priateľom Krista znamená ponajprv osobne sa zainteresovať na jeho veci. Mať podiel na jeho živote, na tajomstvách jeho učenia. Všetko prijímať a prežívať, čo nám Kristus ponúka a dáva. Z druhej strany priateľstvo s Kristom vyžaduje, aby sme jemu samému umožnili úplne sa podieľať na našom osobnom živote. Spriateliť sa s Kristom je jednak vstúpiť do Kristovho života, ale mu aj dovoliť, aby vstúpil on sám do nášho života. Kristus – Priateľ chce byť ustavične s nami, pri nás, ba priam v nás, ako to mnoho ráz naznačil vo svojom evanjeliu.
Kristus za prvoradú podmienku a požiadavku priateľstva medzi ním a nami vyhlásil poslušnosť jeho prikázaniam: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem.“ (Jn 15, 14) Zachovávanie prikázaní totiž Ježiš stotožnil s láskou k sebe: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec, aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“ (Jn 14, 21)
Dôležitým atribútom nášho priateľstva s Kristom je vernosť. Vytrvať pri ňom, nesklamať ho, nezradiť. Ani vtedy, keď treba pre Krista znášať pohanu, výsmech či neslobodu, ba aj smrť. Nezradiť priateľstvo s ním ani vtedy, keď nás bude svet od neho lákať „neslýchanými dobrotami“. Pán Ježiš dobre vedel, že naše priateľstvo k nemu bude
vystavené nespočetným skúškam. Preto tak láskavo a tak priateľsky, presvedčivo, ale zároveň aj radikálne a bezvýhradne žiadal: „Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15, 9)
3. Viera kresťanov v Najsvätejšiu Trojicu ústi vo vedomí: Sme chrámom Ducha Svätého! To je báza, z ktorej sa odvodzuje celá šírka a hĺbka duchovného života – vedomé a intenzívne prežívanie spoločenstva s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Svätý Pavol apoštol oživuje toto vedomie, keď napísal: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16) Tým naznačil, že každý kresťan je povolaný byť živým príbytkom Ducha Svätého, ale aj to, že má na to ustavične myslieť. Zobrať na vedomie prítomnosť Božieho Ducha je nevyhnutná podmienka osobnej komunikácie s jeho Osobou.
Oznámenie pravdy o prebývaní Ducha Svätého v nás má u svätého Pavla ešte jeden zámer: prebudiť mravnú zodpovednosť kresťana, aby prispôsobil tejto skutočnosti život, konanie. Vyplýva to z textu, ktorý bezprostredne nasleduje: „Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy.“ (1 Kor 3, 17)
Spoločenstvo s Duchom Svätým je pre človeka najvyššie vyznačenie a najväčší dar. Je to vrchol a cieľ všetkého úsilia človeka a zmysel jeho jestvovania. Je to zdroj všetkej radosti aj v pozemskom živote človeka a zároveň bezpečná perspektíva blaženého života vo večnosti. Duch Svätý, ktorý je v nás, je v nás ako Osoba a preto aj vzťah k tomuto Hosťovi je osobný. Komunikujeme sním ako s Osobou. Je jednoducho stálym Hosťom nášho srdca, živým Hosťom, ktorému sa treba venovať, s ktorým treba vstupovať do kontaktu. Kontakt s Duchom Svätým, prebývajúcim v nás posväcujúcou milosťou, má dve roviny: spolužitie a spolupráca. Duch Svätý je v nás ako Osoba, s ktorou máme komunikáciu v modlitbe, a je v nás v akcii, ako Konateľ diela, a my sa pridávame k jeho dielu. To je spolupráca. Tieto dva výrazy sú výpoveďou o našom intímnom vzťahu s Duchom Svätým, prebývajúcim v nás.
V prvom rozmere spoločenstvo s Duchom Svätým znamená to, že s ním ustavične spolunažívame. Je v nás prítomný, preniká hlbiny nášho srdca a naplňuje celé naše ja, takže jeho život a život omilosteného človeka tvorí už len jeden jediný život. Keď je Duch Svätý prítomný v srdci človeka posväcujúcou milosťou, vtedy celá Najsvätejšia Trojica je prítomná vo vnútri človeka a človek sa podieľa na tajomnom živote troch Božských Osôb. „Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého…prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14, 21, 23)
Druhý rozmer spoločenstva s Duchom Svätým tkvie v našej spolupráci s ním. Duch Svätý je v nás prítomný, aby uskutočňoval dielo posvätenia. Táto naša spolupráca s Duchom Svätým na diele posvätenia seba a sveta má mnoho konkrétnych podôb a spôsobov. Počúvame jeho vnuknutia a dávame sa viesť jeho podnetmi, ktoré počujeme vo svedomí. Prijímame jeho pomoc a milosti, ktoré nám dáva, najmä sviatosťami. Všetko dobré, čo robíme, je výsledkom našej spolupráce s Duchom Svätým. Krstom a birmovaním si nás Duch Svätý vyvolil aj za živý nástroj svojho účinkovania vo svete. Preto všetci, ktorých napĺňa a vedie Boží Duch, sa usilujú nielen o vlastné posvätenie, ale
i o šírenie dobra a lásky medzi ľuďmi. Spolupracujú s Duchom Svätým pri obnove sveta a jeho pretváraní na civilizáciu lásky. „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok.“ (1Kor 12, 7)
Drahí bratia a sestry, obnova a prehĺbenie naše trojičnej viery znamená prehĺbenie a upevňovanie nášho osobného vzťahu s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Jubilejný rok príchodu našich vierozvestov i Rok viery je tak pre nás výzvou ísť k prameňom milosti, v ktorých sa naša duša osviežuje energiou Ducha Svätého, kde sa upevňuje naše priateľstvo s Kristom a zdokonaľuje naše adoptívne synovstvo. To sú predovšetkým sviatosti Cirkvi, pravidelná svätá spoveď, ale najmä Najsvätejšia Eucharistia. Sú to aj naše modlitby a kontemplácie, naše čítania zo Svätého písma, naše bolesti a trápenia prijaté v trpezlivosti, naše milosrdenstvo k úbohým a malým tejto zeme…. V modlitbe a v skutkoch viery sa naše puto spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou upevňuje a rastie, viera dostáva novú vitalitu, nádej sa rozžaruje novým svetlom a láska nášho srdca naberá stále väčšiu intenzitu božského ohňa.
V úsilí o prehĺbenie a intenzívnejšie prežívanie trojičnej viery vás sprevádzam svojimi modlitbami a udeľujem vám svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan