Zamyslenie o. biskupa Štefana na september 2013
Drahí bratia a sestry!
Viera a poslušnosť Bohu sa v určitom zmysle javia ako synonymné slová, ktoré znejú rôzne, ale majú ten istý význam. Zaiste, slovo viera obsahuje ešte aj iné významy, ale poslušnosť Božej vôli tvorí jej podstatu. V Modlitbe Pána vyslovujeme jednu veľmi významnú prosbu „buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi“. V tejto prosbe si vlastne žiadame a prosíme o milosť najprv poznať vôľu nebeského Otca, ale je to prosba aj o poslušnosť a podriadenosť tejto svätej vôli nebeského Otca. Táto prosba nás privádza k porozumeniu toho, čo znamená „poslušná viera“.
1. Veriť v Boha znamená povedať Bohu áno. V Kompendiu KKC čítame: „Človek, podporovaný Božou milosťou, odpovedá Bohu poslušnosťou viery. Poslušnosť viery znamená úplne sa odovzdať Bohu a prijať jeho pravdu, lebo ju zaručuje on, ktorý je Pravda sama. Svedkami poslušnosti viery sú mnohí, ale osobitne dvaja: Abrahám, ktorý keď bol vystavený skúške, „uveril Bohu“ (Rim 4,3), vždy poslúchol na jeho volanie, a preto sa stal „otcom všetkých, čo veria“ (Rim 4,11.18), a Panna Mária, ktorá počas celého svojho života najdokonalejším spôsobom uskutočnila poslušnosť viery: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). (KKKC, 25-26)
Prvý krok k poslušnej viere je túžba poznať vôľu nebeského Otca. Boh nám zjavuje svoju vôľu rozmanitými formami. Sú štyri základné formy poznávania vôle nebeského Otca: zo zjavenia Desatora Božích prikázaní, z hlasu svedomia, z udalostí Božej prozreteľnosti a vo vôli predstavených.
Na prvom mieste poznávame Božiu vôľu zo zjavenia „Desatora Božích prikázaní“, keď výslovne hovoril ľuďom, čo chce, čo si žiada. Desatoro bolo zjavené prostredníctvom Mojžiša na vrchu Sinaj. Zavŕšenie zjavenia Božej vôle sa uskutočnilo v Ježišovi Kristovi. Nebeský Otec predovšetkým cez svojho Syna Ježiša Krista zvestoval ľuďom, aká je jeho vôľa. Kristus nanovo interpretoval Božie zákony zo Sinaja, doplnil ich a zdokonalil. Sám to povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ (Mt 5, 17) Nanovo predložil Božie príkazy v Kázni na hore, najmä v ôsmich Blahoslavenstvách. K tomu, aby sme mali poslušnú vieru je potrebné, aby sme Božie prikázania chápali. Mali správnu interpretáciu – výklad týchto Božích zákonov. Pre správnu interpretáciu Božích prikázaní ustanovil Boh Cirkev ako múdru učiteľku života a vychovávateľku ľudí. Obdaril ju Duchom Svätým, aby neomylne učila a vysvetľovala Božie zákony. Z učenia Cirkvi si nadobúdame chápajúce poznanie Božích prikázaní. Toto chápajúce poznanie nám poskytuje Duch Svätý prostredníctvom Učiteľského úradu Cirkvi.
2. Poslušná viera je hlavne zachovávať Božie prikázania. Bolo by nám málo poznať a recitovať Desatoro, keby sme nemali vôľu ho zachovávať. Poslušnosť Bohu je náročná úloha a zároveň aj ťažká, hoci svätý Ján apoštol v liste napísal: „Podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania. Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké.“ (1 Jn 5, 2-3) Prikázania nie sú ťažké, ale my sme ťarbaví, ako keby sme mali na nohách okovy, sme ťažkopádni splniť, čo si želá Otec. Je to preto, lebo naša vôľa je po dedičnom hriechu zranená a je náchylná na zlo. Sami zo svojej sily nevládzeme sa brániť zlu a robiť dobro. Potrebujeme pomoc Božej milosti, aby sme vládali splniť, čo je dobré, čo si žiada Boh, čo sa mu páči. Preto bez Božej milosti nie je možné zachovávať prikázania. Preto sa nám treba denne modliť a prosiť o dar svätej poslušnosti, ktorá obsahuje vlastne milosť, aby sme aj chápali, aj boli ochotní, aj dosť silní splniť, čo prikázania žiadajú. Posilou pre našu poslušnosť Božím prikázaniam je príklad Kristovej poslušnosti. „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2, 8) Na neho myslíme, o jeho poslušnosti rozjímame, keď vyslovujeme slová prosby „buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi“. On vôľu svojho nebeského Otca pripodobnil pokrmu a poslušnosť mu bola ako jeho každodenná strava. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4, 34)
3. Pomocníkom poslušnej viery je vnútorný hlas nášho svedomia. Boh nám zjavuje svoju vôľu aj tak, že hovorí do nášho svedomia, že sa jeho svätý hlas ozýva v našom srdci „Toto rob a tomuto sa vyhýbaj!“ – „Toto je dobré a tamto zlé!“ Toto je tzv. praktické poznávanie Božej vôle a nik nie je pozbavený tohoto zjavenia sa vôle Božej, ktoré sa ozýva v nás. Každý človek na tejto zemi aj ten, ktorý ešte o Bohu na spôsob kresťanského náboženstva nepočul, má svedomie, v ktorom sa ozýva Boží hlas a zjavuje vôľa Otca. „V hlbinách svojho svedomia človek spoznáva zákon, ktorý si sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas neprestajne vyzýva človeka milovať a konať dobré a chrániť sa zlého…Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu ozýva vo vnútri.“ (GS, 16) Svedomie je „tajomné zariadenie“ ľudského vnútra. Je v ňom vpísaný mravný zákon, ktorý človekovi v pravej chvíli prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Toto „zariadenie“ posudzuje konkrétne kroky ľudského konania. Schvaľuje tie, ktoré sú dobré, a upozorňuje na tie, čo sú zlé. Zároveň človeka za dobro chváli a za zlo ho trestá výčitkami. Poslušnosť tomuto prirodzenému mravnému zákonu je vlastne poslušnosťou voči Bohu, od ktorého tento vpísaný zákon pochádza. Prostredníctvom tohoto zákona je vlastne človek v stálom kontakte s Bohom, ktorý sa mu prihovára; môže ho počúvať a reagovať na jeho hlas. Svedomie umožňuje človekovi viesť konkrétny a praktický dialóg s Bohom. Poslušnosť svedomiu je naše „áno“ Bohu. To je praktické a každodenné uskutočňovanie poslušnej viery.
4. Je aj tretia forma zjavovania sa vôle nebeského Otca, sú to udalosti uskutočňované Božou prozreteľnosťou. Kresťania veria, že Boh má s nami plány. Každý človek je v plánoch Božej prozreteľnosti a to, čo sa s človekom deje, nie je náhoda ani hra osudu. Či je to skutočnosť nášho príchodu na svet, alebo náš odchod zo sveta pri smrti. Sme tu preto, že nás Boh chcel, „On, čo každému osve utvoril srdce.“ (Ž 33, 15) Božia prozreteľnosť je múdry a láskavý plán nebeského Otca s každým stvorením, najmä s ľuďmi. Je to program jeho svätej vôle, ktorým chce každému stvoreniu dobro. Náš rozum nechápe tajomný program Božej prozreteľnosti. Veríme, že Boh má s nami plány a hoci týmto plánom nerozumieme, usilujeme sa ich chápať vierou a podriaďovať sa im, lebo vieme, že v udalostiach Božej prozreteľnosti sa na nás uskutočňuje spásna Božia vôľa. Viera je sila, ktorá človeka uschopňuje prijať aj to, čo je ponad jeho hlavu, čo nechápe, ako sú obrovským tajomstvom ľudské nešťastia, tragédie života alebo aj sama smrť. Všetky malé i veľké tajomstvá nášho pozemského života osvetľuje viera v lásku nebeského Otca k nám. Udalosti života nám treba chápať a prijímať ako uskutočňovanie zámeru Božej lásky s nami. Aj nepríjemné udalosti nášho života sú súčasťou plánu lásky Boha Otca. Sú to udalosti chorôb, tragédii, ako sú napríklad živelné pohromy, najmä smrť našich drahých a blízkych. Isteže to bolí, ale v týchto nepríjemných a negatívnych udalostiach nášho života sa nám treba usilovať odkryť tajuplný zámer Božej lásky s nami. Nie sme schopní ho pochopiť, lebo toto tajomstvo je väčšie ako náš rozum. Netreba v tom hneď vidieť Boží trest. Boh nás miluje a keď sem-tam príde na nás nejaké zlo, skúša našu dôveru. Ťažkosti a trápenia sú skúškou našej vernosti a dôvery v Otca, ale on so skúškou dáva vždy aj východisko z nej. Naozaj, Boh nás nikdy neskúša nad naše sily. „Skúška, ktorá na vás dolieha je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10, 13) Keď na Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade doľahla predsmrtná hrôza agónie zomierania, keď sa potil krvou, modlil sa k tomu, o ktorom bol presvedčený, že je láska, k Otcovi: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Mt 26, 39) Dal nám príklad bezvýhradnej odovzdanosti do vôle Otca, do jeho prozreteľnej lásky. Aj my sa bráňme zlu, prosme, aby od nás odňal kalich utrpenia, ale nie, aby sa splnila naša vôľa, ale jeho vôľa. Boh vie najlepšie, čo je prospešné a čo nám skutočne dopomáha k šťastiu aj tu na zemi a potom k večnému životu. Pokorne, odovzdane a s dôverou prijímajme rozhodnutia jeho prozreteľnej lásky. V týchto prijatiach Božej prozreteľnosti bude uplatnenie našej poslušnej viery.
5. Jestvuje ešte jeden spôsob poznávania vôle nebeského Otca, a to sú príkazy a pokyny rodičov voči svojim deťom a predstavených voči podriadeným. Rodičia a predstavení zastupujú Pána Boha a tlmočia jeho vôľu. Prvými zástupcami Boha na zemi sú rodičia pre svoje deti. Sú v určitom zmysle nositeľmi Božej autority a tlmočníkmi jeho vôle. Povinnosť úcty a poslušnosti detí voči rodičom ukladá štvrté Božie prikázanie „Cti otca svojho i matku svoju“. Svätý Pavol apoštol takto zdôrazňuje poslušnosť detí voči rodičom: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi“ (Ef 6, 1 – 3). Božiu vôľu poznávame aj vo vôli predstavených. Rozlišujeme dvojaký typ predstavených: svetských a duchovných. Svetských predstavených neposlúchame, ak by sa ich príkazy a nariadenia priečili nášmu svedomiu a odporovali by zjavenej Božej vôli. Vtedy nielenže nemusíme, ale ani nesmieme poslúchnuť. Svätý Peter apoštol o tom povedal: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29). Jestvujú aj duchovní predstavení, ktorým Boh zveril starosť o duchovné a večné dobro ľudí. O podriadenosti duchovným predstaveným Apoštol napísal: „Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať; aby to robili s radosťou, a nie so vzdychaním, lebo to by vám neosožilo“ (Hebr 13, 17). Predstavení Cirkvi sú Božími zástupcami a tlmočníkmi Božej vôle pre svojich veriacich. Na prvom mieste je to Svätý Otec, Kristov námestník na zemi, a potom jednotliví biskupi, ktorých pápež ustanovuje za pastierov miestnych cirkví. Za duchovných predstavených považujeme aj kňazov, ktorých biskup posiela k veriacim do farností, ako aj rehoľní predstavení. Sám Pán Ježiš vyslovil povinnosť podriadiť sa pastierom Cirkvi: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal“ (Lk 10, 16). Aký osoh budeme z toho mať, ak sa zriekame, umŕtvujeme, ak sa obetujeme alebo aj zomrieme pre poslušnosť viery? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Zmysel poslušnosti odkrývame v Kristovej poslušnosti Otcovi. „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ (Jn 15, 9-11)
V Roku viery a v Jubilejnom roku sv. Cyrila a Metoda sa všetci navzájom povzbudzujme k poslušnosti viery, aby naša radosť z viery bola úplná. Všetkým vám k tomu udeľujem svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan