Zamyslenie o. biskupa Štefana na máj 2013
Milí bratia a sestry!
Panna Mária patrí k nášmu kresťanskému vierovyznaniu nielen preto, že ju výslovne spomína Apoštolské vyznanie viery v súvislosti s tajomstvom vtelenia Božieho Syna. Ona je spätá s vierou Cirkvi najmä pre výnimočnú účasť na Kristovom tajomstve. Úcta a vzývanie Božej matky patrí ku katolíckej praxi viery a je jej výdatnou pomocou. Jej príklad i orodovanie nám pomáha hlbšie primknúť ku Kristovi a jeho Cirkvi a prežívať svoju vieru. Preto našu kresťanskú vieru mô žeme oprávnene nazývať „mariánska viera“.
1. Mať mariánsku vieru na prvom mieste znamená veriť, že Panna Mária je Bohorodička. Základnou a najvýznamnejšou pravdou viery o Panne Márii je jej Božie materstvo. Hlása, že je opravdivou matkou Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi, ktorého počala z Ducha Svätého, nosila ho pod srdcom a porodila na svet. Ako opravdivá a dokonalá matka sa voči nemu správala aj po narodení. V detstve ho opatrovala a vychovávala, počas verejného účinkovania ho sprevádzala, bola pri jeho smrti na kríži, ale aj pri jeho zmŕtvychvstaní.
O Máriinom materstve vydávajú svedectvo evanjeliá. Svätá Alžbeta nazýva Pannu Máriu „matkou Pána“: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43) Posvätná tradícia tak isto dosvedčuje túto pravdu viery. Na zvýraznenie Máriinho materstva sa zrodil výraz Bohorodička. Po prvý krát ho v svojom spise použil Hypolit Rímsky už na začiatku tretieho storočia. Tento výraz sa potom neskoršie používal aj pri vyjasňovaní kristologických sporov na konciloch proti nestorianizmu a neskoršie gnosticizmu. Zdôrazňoval jednotu Kristovej bytosti, ktorú tvoria dve prirodzenosti: božská a ľudská: Zvlášť na Efezskom koncile použili pravoverní biskupi tento výraz ako kritérium pravej náuky o Kristovi. Neskoršie sa v posvätnej bohovede viac začal používať výraz Božia Matka.
Výraz Bohorodička vyjadruje náuku, že Panna Mária počala a porodila Božieho Syna, ktorému pôsobením Ducha Svätého dala telo. Dve prirodzenosti Krista – božská i ľudská sú nerozlučne spojené (hypostatická únia) a utvárajú jedinú bytosť a osobu Kristovu. Mária je matkou Kristovej osoby a preto je aj Božia matka (Theotokos), nielen matka človeka Krista (Christotokos). Všetky ostatné Máriine privilégia a hodnosti sa odvodzujú od tohoto prvotného daru jej osoby – materstva. V Božom materstve má svoje zdôvodnenie privilégium nepoškvrneného počatia, jej sväté panenstvo, jej nanebovzatie, ako aj jej duchovné materstvo voči všetkým vykúpeným.
2. Druhý rozmer mariánskej viery zahŕňa pravdu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Pravda viery o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyrastá z Božieho zjavenia, ktoré sa uchovalo tak vo Svätom písme, ako aj v Posvätnej tradícii. Za základ biblického svedectva sa berie text z Anjelovho pozdravenia Panne Márii: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ (Lk 1,28), a prísľub Vykupiteľa v Knihe Genezis – Protoevanjelium. „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3, 15) Nepoškvrnené počatie Panny Márie treba chápať ako mimoriadny dar, ktorým ju Kristus sám vykúpil a uchránil od Adamovej viny. Zdôrazňuje sa pritom účinnosť budúcich zásluh Vykupiteľa, pre ktoré mala byť jeho matka uchránená od poškvrny hriechu. Bolo to totiž veľmi vhodné, aby matka Vykupiteľa nebola zasiahnutá vinou hriechu. Nepoškvrneným počatím Boh pripravil Máriu na najvznešenejšiu úlohu – na Božie materstvo.
Katechizmus Katolíckej cirkvi o tom uvádza: „Táto celkom neobyčajná krása svätosti“, ktorou je „obdarovaná od prvej chvíle svojho počatia“, sa jej dostáva celkom od Krista: „Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom“. Viac, ako ktorékoľvek iné stvorenie ju „Boh v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3). On si ju „vyvolil v Ňom ešte pred stvorením sveta, aby bola pred Jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske“ (Ef 1,4).“ (KKC, 492) Svätosť Panny Márie nebola statická, ale dynamická. Dynamičnosť jej svätosti treba chápať až v dvojakom zmysle: vzhľadom na vzrast jej posväcujúcej milosti, ktorú si rozmnožovala spoluprácou s Bohom, a vzhľadom na prejavy jej svätého života. Čo sa týka vzrastu milosti posväcujúcej u Panny Márie, rozlišujeme trojaký prameň rastu jej milosti. Prvým prameňom rastu milosti v Panne Márii sú jej zásluhy, ktoré získavala konaním dobra, uskutočňovaním viery a lásky. V jej živote všetko nejakým spôsobom sa dotýkalo viery, nádeje a lásky a bolo ich uskutočňovaním. Za každý úkon viery, nádeje a lásky si Mária zaslúžila rozmnoženie posväcujúcej milosti v duši. Druhým prameňom jej osobného posvätenia a teda aj vzrastu milosti je tajomstvo vtelenia Božieho Syna, cez ktoré dostala nadmieru milostí. Tretím zdrojom Máriinho posvätenia sú sviatosti, ktoré prijímala, najmä Eucharistia. Treba spomenúť aj prijatie Ducha Svätého na Turíce, ktorý vo zvrchovanej miere naplnil dušu Márie posväcujúcou milosťou. O Máriinej svätosti vydávajú svedectvo jej nevýslovné čnosti, ktorými je ozdobená. Je to jej neobyčajná pokora, jej nevýslovná poslušnosť, jej ohromujúca čistota, ale najmä nad všetko vynikajúca láska. V realizovaní lásky k Bohu a k ľuďom sa celkom napĺňal zmysel Máriinho života. Celý jej pozemský život je uskutočnením jej „Amen“ – „fiat“ – „nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38)
3. Katolícka viera o Panne Márii vyznáva a tvrdí, že vždy bola pannou: pred pôrodom, pri pôrode i po pôrode. Túto náuku viery definoval Lateránsky koncil (r. 649) takto: „Kto so svätými Otcami nevyznáva, že svätá, vždy panenská a nepoškvrnená Mária je Bohorodička, ktorá Božie slovo, splodené Otcom pred všetkými vekmi, v poslednom čase mimoriadne a skutočne bez semena počala z Ducha Svätého a neporušene ho porodila, pričom si zachovala svoje panenstvo aj po pôrode, nech je vylúčený.“ Svedectvo o tejto pravde viery vydávajú knihy Svätého písma. V prorockom spise Izaiáša čítame: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ (Iz 7,14) V novozákonnom spise Evanjelia podľa svätého Lukáša čítame ďalšie svedectvo o panenskom počatí Ježiša Krista. „Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ (Lk 1,34-35) Máriine panenstvo je výrazom bezvýhradného oddania sa Bohu a jeho službe v plánoch spásy sveta. Je mimoriadnym a zároveň aj zrozumiteľným naplnením prikázania lásky – lásky nadovšetko – z Máriinej strany. Jej panenstvo hlása výlučnosť a jedinečnosť darovania sa Bohu. Je zároveň aj symbolickým predobrazom zrodenia sa za Božích synov a dcéry, ako o tom píše svätý Ján apoštol: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha.“ (Jn 1,12)
4. Máriino oslávenie a nanebovzatie ako článok viery definoval Svätý Otec Pius XII. v roku 1950 v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus. V konštitúcii sa hovorí: „Nepoškvrnená Božia rodička, vždy Panna Mária, po naplnení pozemského života, bola s telom a dušou vzatá do nebeskej slávy.“ Priame svedectvo o Máriinom nanebovzatí vo Svätom písme nenachádzame. Podkladom pre definovanie viery v nanebovzatie Panny Márie je všeobecný súhlas Východnej i Západnej Cirkvi a náboženská prax katolíckej viery. V liturgii sa od najstarších čias oslavuje toto tajomstvo nanebovzatia Panny Márie. Od piateho storočia sa v Cirkvi slávi sviatok nanebovzatia Panny Márie. Pravda viery o nanebovzatí a oslávení Panny Márie hovorí o osobitnom privilégiu, ktoré dostala od Boha. Je vyjadrením aj jej neopakovateľnej blízkosti a zjednotenia sa s Kristom. Panna Mária bola vždy zjednotená so svojím Synom: bola s ním spojená milosťou, zjednotená službou lásky a svedčilo sa, aby sa s ním spojila aj putom slávy. Jej nanebovzatie treba chápať ako odmenu, ktorou ju Boh sám odmenil za účasť na pláne Božej spásy, za Božie materstvo, za neporušené panenstvo a za spoluprácu s Kristom na vykúpení sveta. Máriino nanebovzatie a oslávenie vo všeobecnosti považujeme za jej osobnú účasť na plnosti Kristovho veľkonočného tajomstva. Keďže spolu s ním trpela, je s ním teraz aj oslávená. Pri Máriinom nanebovzatí sa uskutočnilo jej zmŕtvychvstanie. Kristus oslávil aj jej telo a pripodobnil ho svojmu oslávenému telu. (Porov. Flp 3,21) Nanebovzatie Panny Márie je podkladom pre našu neochvejnú dôveru v jej pomoc a orodovanie. Je pri svojom Synovi v nebi, aby sa za nás prihovárala a pomáhala nám na ceste spásy.
5. Pannu Máriu oprávnene považujú všetci veriaci v Krista za svoju duchovnú matku. Práve preto, že Panna Mária je matkou Krista – Hlavy tajomného tela, t.j. Cirkvi, je matkou aj údov tohoto tela Cirkvi. Prináleží jej titul „Matka Cirkvi“. Pán Ježiš zveril Cirkev do jej materinskej lásky, keď zomieral na kríži. Vtedy povedal významné slová darovania: „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ a od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“ (Jn 19,26-27) Tieto Kristove slová na kríži teológovia vykladajú tak, že sú to darovacie slová, ktorými dal Máriu za matku všetkým veriacim. V Jánovi apoštolovi boli vtedy pri kríži zastúpení všetci vykúpení. Panna Mária sa k Cirkvi naozaj vždy správala ako jej starostlivá matka. Po Kristovom odchode do neba sa pridružila k spoločenstvu veriacich. S prvotnou Cirkvou prežívala všetky udalosti, počnúc Turícami, cez prvé hlásanie evanjelia, slávenie bohoslužieb a všetkého toho, čo doľahlo na Cirkev v časoch apoštolov. Spolu s Cirkvou sa modlila a bola jej oporou. Vydáva o tom svedectvo správa zo Skutkov apoštolov: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1,14) Panna Mária sa o Cirkev neprestala starať ani potom, čo ju Ježiš vzal k sebe do neba. „S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti.“ (LG, 62) Naše detinstvo voči duchovnej matke Panne Márii sa uskutočňuje v rôznych rovinách. Je to v prvom rade utiekanie sa k nej o pomoc a orodovanie. Je to aj naše úsilie o napodobňovanie jej čností. Vo vzývaní a napodobňovaní Panny Márie spočíva celá naša úcta k nej, ako k našej nebeskej duchovnej matke.
Mesiac máj, zasvätený vzývaniu Panny Márie, najmä v Roku viery a v Jubilejnom roku svätého Cyrila a Metoda, nech je pre nás príležitosťou bližšie sa pritúliť k našej vrelo milovanej Matke a prosiť ju o obnovu našej viery v Krista, Božieho i jej Syna. K väčšej úcte a dôvere k Panne Márii vás povzbudzujem slovami dogmatickej konštitúcie o Cirkvi: „Všetci v Krista veriaci nech sa obracajú na Matku Božiu a Matku ľudí s naliehavými a vrúcnymi prosbami, aby ona, ktorá napomáhala prvotiny Cirkvi svojimi modlitbami, aj teraz povýšená v nebi nad všetkých blažených i anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svätých u svojho Syna…“ (LG, 69). Všetkých vás zverujem pod jej ochranu a udeľujem vám svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan