Zamyslenie o. biskupa Štefana na júl 2012
(5. júla Slávnosť sv. Cyrila a Metoda)
Drahí bratia a sestry!
Dnes na sviatok sv. Cyrila a Metoda si vďačne pripomíname, ako pred 1150 rokmi zaznelo slovo Pána Ježiša v zrozumiteľnej reči našich predkov z úst sv. Cyrila a Metoda: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16). Krst našich predkov bol začiatkom kresťanstva na území, ktoré obývali Slovieni, praotcovia dnešných Slovákov. Odvtedy sa v krstnom pramení cez stáročia rodia generácie Kristových učeníkov a bez prestania sa zveľaďuje Božia rodina Cirkvi. Oslava jubilea príchodu solúnskych bratov Cyrila a Metoda je tak oslavou i vzdávaním vďaky za dar krstu a viery, ktorá z neho pochádza. Narodeniny nášho národa pre Krista a Cirkev sú príležitosťou na zamyslenie sa nad veľkým darom krstnej viery.
1. Prečo voláme vieru „krstná viera“? Sú na to dva dôvody. Prvým je, že vieru udeľuje Duch Svätý vo sviatosti krstu. Druhým dôvodom je skutočnosť, že život po krste, ktorý je už životom podľa viery, menujeme „krstný – kresťanský život“. Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi takto definuje vieru: „Viera je teologálna (božská) čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám zjavil, a čo nám Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa človek slobodne oddáva Bohu. Preto ten, kto verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu, lebo viera je „činná skrze lásku“ (Gal 5,6). (KKKC, 386) Základom našej krstnej viery je usilovať sa poznať a plniť vôľu Božiu a konať vždy podľa dobrého svedomia. Vtedy je naša viera živá, „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.“ (Jak 2, 26) Kristov učeník si musí vieru nielen zachovať a v nej žiť, ale ju aj vyznávať, o nej presvedčivo svedčiť a rozširovať ju. „Všetci musia byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža, uprostred prenasledovaní, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.“ (LG, 42) Služba a svedectvo viery sú pre spásu nevyhnutné: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 10, 32-33) (KKC, 1816) Viera ešte nie je videnie, a nie je ani úplné poznanie, je len jednoduché ÁNO tomu, čo Boh zjavil, aj keď tomu nerozumieme, aj keď to nechápeme. Viera je tajomstvo. Túto vieru nám dal krst. Opatrujme si vzácny dar krstnej viery. To je naša životná výbava, náš kapitál, naše bohatstvo.
2. Viera, ktorú sme prijali ako vzácny dar v krste sa uplatňuje a realizuje v živote po krste. Je to náš nový život s Kristom a pre Krista. Veď náš krst v prvom rade chápme ako vstup Krista do nášho života. Takže my, čo sme pokrstení, prijali sme Krista, sme s Kristom zjednotení. On vstúpil do nás, sprítomnil sa v našich srdciach, takže až tak dokonale sme s ním zlúčení, že so svätým Pavlom apoštolom môžeme povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.” (Gal 2, 20) Až keď prijímame túto pravdu krstu o vstúpení Krista do nášho života, tak až vtedy vlastne sme akceptovali svoj krst. Prijať krst je prijať Ježiša Krista. A prijatie Krista zasahuje všetky vrstvy a roviny našej osoby. To je aj vnútorné aj vonkajšie smerovanie človeka, je to jednoducho nový spôsob jestvovania. Po krste sme noví, lebo sa nám otvorili nové dimenzie ľudského jestvovania, predovšetkým smerom k Bohu, ale aj smerom ku všetkým ľuďom. Nový život pokrsteného menujeme krstný život alebo aj kresťanský život. Voláme ho aj duchovný život kresťana. Spočíva v dôvernom spoločenstve s Najsvätejšou Trojicou a v uskutočňovaní lásky k Bohu a k blížnym.
Vo svetle tejto pravdy vieme porozumieť, čo znamená meno kresťan. Byť kresťanom je vyznačením a hodnosťou. Je to nesmierny dar a povýšenie človeka. K hodnosti kresťana nás pozdvihol krst. Je to najväčší dar, ktorému sa na tejto zemi v časnom poriadku už nič nevyrovná. Možno ho prirovnať len k daru spásy, ktorý prijmeme po skončení nášho pozemského života, keď nám nebeský Otec definitívne otvorí náruč v novom živote v nebi. Od Boha sme dostali a dostávame mnohé dary, ale všetky slúžia len na to, aby sme mohli žiť svoj krst – naše kresťanstvo. Aj dar modlitby, dar Božieho slova, dar Najsvätejšej Eucharistie a všetky ostatné dary sú len na rozvíjanie a upevňovanie krstného života v nás. Meno kresťan hovorí, že pokrstený sa stáva akoby druhým Kristom. Prvýkrát nazvali Ježišových učeníkov kresťanmi v Antiochii už v apoštolských časoch. Byť kresťanom znamená nasledovať Krista, zmýšľať a konať podľa jeho evanjelia. Meno kresťan je odvodené od mena Kristus. Kresťan sa podľa Krista nielen menuje, ale podľa neho aj žije. „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21).
Viera tvorí základ nášho kresťanstva a nemôže ju nič nahradiť. „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.“ (Hebr 11,6)
3. Pokrstený – kresťan – žije z viery. Svätý Pavol o Božom evanjeliu napísal: „V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ (Rim 1,17) Ako kresťania sme povolaní žiť z viery a zároveň sa máme stať aj jej služobníkmi. Naše kresťanstvo je „z viery“, ktorú teraz žijeme a je určené „pre vieru“, ktorú máme hlásať a vzbudzovať. Je len samozrejmé, že svojej viere máme venovať prvoradú pozornosť. Všetko v tomto živote je postavené na viere. V nej má zmysel naša práca a povolanie, naša rodina i priateľstvo, naša radosť i utrpenie, v nej má opodstatnenie zachovávanie Božích prikázaní a cirkevného poriadku, k nej smeruje všetka nábožnosť, v nej hľadáme a nachádzame aj riešenie otázky svojho životného stavu a povolania. Vo viere nás Boh povolal zo sveta do nášho životného prostredia – ako kedysi Abraháma, lebo má s každým z nás veľké plány. Tu – v našom životnom prostredí – v rodine, v práci, v prírode, v spoločnosti bude skúšať našu poslušnosť, ako kedysi skúšal Abrahámovu vieru. Tu bude žiadať od nás obetu, tu bude s nami rozprávať a počúvať aj naše modlitby, aj za novodobú „Sodomu a Gomoru“, aby ich nepotrestal. Tu bude zošľachťovať našu spravodlivosť, tu nás bude napĺňať svojim Duchom a zjavovať nám svojho Syna.
Žiť z viery je možné len tak, že sa ustavične ponárame do hĺbok Božieho tajomstva, a tým tajomstvom je Kristus. On sa nám stáva dostupným osvedčenými prostriedkami duchovného života: slávením a prijímaním Najsvätejšej Eucharistie, čítaním Svätého písma a rozjímaním nad Božím slovom, vrúcnou a vytrvalou modlitbou, ale aj kontempláciou lásky v bratskom spoločenstve s ľuďmi, ktorí nám pomáhajú „loviť“ hodnoty ducha v mori všetko prenikajúcej Božej prítomnosti. Treba nám častejšie prižmúriť oči a nájsť si chvíľky ticha, aby sa mohla pred našim duchovným zrakom vynoriť Kristova tvár. Nazerať do nej, kontemplovať jej krásu, ponárať sa do Kristovho pohľadu a načúvať jeho tajomný hlas, čo sa ozýva v našom svedomí, to je zatiahnuť na hlbinu viery. Naša krstná viera sa podobá viere Abraháma. Aj naša viera je naše veľké ÁNO Bohu, ale aj krok do neznáma. Abrahámova viera bola aj bezhraničnou dôverou v Boha, ale ešte viac poslušnosťou Bohu, ktorou bol ochotný obetovať aj vlastného syna Izáka. Aj v našej viere najdôležitejšie je práve toto naše ÁNO Bohu. ÁNO navzdory našej vlastnej fantázii, našim zmyslovým zážitkom, našim moderným či zastaraným teóriám. Pedagógia Svätého písma zobrazená na Abrahámovi a na Kristovi nás vedie k tejto bezvýhradnej poslušnosti viery.
4. Krstná viera je dynamická skutočnosť, ktorá rastie, ale môže aj ochabovať. Všetky naše problémy sú viac alebo menej problémami viery. Už tým, že je dynamická, môže mať svoju konjunktúru, ale aj svoje útlmy, zlomy, krízy…, žiaľ niekedy aj tragédiu apostázie – úplnú stratu viery. Bolestné sa nás dotýkajú odchody pokrstených z nášho kresťanského spoločenstva i to, ako mnohí zhadzujú zo seba krstné záväzky a zrádzajú svoje krstné sľuby. Lenže krstu sa nemožno zrieknuť, pečať krstu zostáva naveky. Ohrozenie sekularizmom neobchádza kresťanov našich čias. Žiaľ, aj kresťania zabúdajú na Boha a žijú a správajú sa ako keby ho vôbec nebolo. Ovocím straty viery a osobného vzťahu k Bohu je „veľké prázdno“ v duši človeka. Keďže človek nemôže jestvovať bez Boha, jeho prirodzenosť je skrz-naskrz náboženská, je potom nútený hľadať si „náhrady“ – „alternatívy“ Boha. Ľudia, ktorí zabudli na Boha a prestali v neho veriť, sú ochotní potom uveriť každému nezmyslu a hlúposti, ako sú rôzne povery a fanatické sekty. O vieru sa musíme starať a chrániť si ju ako vzácny poklad a najvyššiu hodnotu terajšieho života. Viera je prioritou priorít. Povzbudzuje nás k tomu aj Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Tento neoceniteľný dar môžeme stratiť; svätý Pavol pred takouto stratou vystríha Timoteja: „Bojuj dobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí odvrhli a stroskotali vo viere.“ (1Tim 1,18-19) Aby sme vo viere žili, rástli a vytrvali do konca, musíme sa živiť Božím slovom; musíme si od Pána vyprosovať, aby ju rozmnožoval, musí „byť činná skrze lásku“ (Gal 5,6), musí sa vyznačovať nádejou, musí mať korene vo viere Cirkvi.“ (KKC, 262) „Teraz však ešte „žijeme vo viere, a nie v nazeraní“ (2Kor 5,7), a poznávame Boha „akoby v zrkadle, len nejasne…iba čiastočne.“ (1Kor 13,12) Viera, žiarivá ako ten, v koho verí, sa často prežíva v temnote. Môže byť vystavená skúške. Svet, v ktorom žijeme, a často zdá byť veľmi ďaleko od toho, o čom nás ubezpečuje viera; skúsenosť so zlom, utrpenia, nespravodlivosti a smrť akoby protirečili Dobrej zvesti; môžu otriasť vierou a stať sa pre ňu pokušením. Musíme sa preto obracať na svedkov viery: na Abraháma, ktorý veril „v nádeji proti nádeji“ (Rim 4,18); na Pannu Máriu, „ktorá napredovala na ceste viery“ a vošla „až do noci viery“, keď sa podieľala na utrpení svojho Syna až po temnotu jeho hrobu; a na mnohých iných svedkov viery: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12,1-2).“ (KKC, 164-165) Bl. pápež Ján Pavol II. poukazuje na potrebu prehĺbenia a obnovy našej viery vo svojom apoštolskom liste Novo millennio ineunte výzvou „zatiahnuť na hlbinu.“ „Na začiatku nového tisícročia, keď sa končí Veľké jubileum, v ktorom sme slávili dvetisíce výročie Ježišovho narodenia a pre Cirkev sa otvára nový úsek cesty, opäť sa ozývajú v našom srdci slová, ktorými Ježiš jedného dňa, keď prestal zo Šimonovej loďky učiť zástupy, vyzval apoštola, aby šiel loviť ryby: „Zatiahni na hlbinu!“ (Lk 5,4). Peter a prví spoločníci dôverovali Kristovmu slovu a spustili siete. Len čo to urobili, chytili veľké množstvo rýb (porov. Lk 5,6). „Duc in altum!“ (NMI, 1) Výzva „zatiahnuť na hlbinu“ obsahuje pre nás dve úlohy na tento Jubilejný rok sv. Cyrila a Metoda i na Rok viery, ktorý budeme čoskoro prežívať. Jedna úloha hovorí o potrebe prehĺbiť náš duchovný život, skvalitniť našu krstnú vieru a život podľa evanjelia. Druhá úloha vyrastá z prvej a hovorí o potrebe ntenzívnejšieho prežívania misionárskeho poslania každého kresťana.
Drahí bratia a sestry, všetkých vás povzbudzujem k horlivému prežívaniu Jubilejného roku i k modlitbám za obnovu našej krstnej viery a udeľujem vám svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan