Zamyslenie o. biskupa Štefana na marec 2013
Drahí bratia a sestry!
V apoštolskom vyznaní viery je jeden článok, pre nás úbohých a slabých osobitné zaujímavý, a to je článok o odpustení hriechov. Vlieva útechu a poskytuje nádej pre tých, čo padli. Viera umožňuje hlbšie vniknúť do tajomstva pokánia a pochopiť, že pokánie nie je iba príležitostná udalosť v živote veriaceho človeka, ale jeden zo základných rozmerov našej viery. Patrí k podstate viery. Sám Pán Ježiš spojil raz navždy vieru s pokáním, keď na začiatku svojho verejného vystúpenia hovoril: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15) Preto našej viere dávame prívlastok „kajúcna viera“ alebo „viera pokánia“.
1. Viera pokánia v prvom rade znamená uveriť, že Boh je milosrdný a je ochotný odpustiť kajúcnym hriešnikom, ktorí sa k nemu utiekajú s prosbou o odpustenie. Posolstvo o Božom milosrdenstve pre každého Pán Ježiš vložil do Modlitby Pána. Prosba „odpusť nám…“ hovorí, že nebeský Otec, ku ktorému sa obraciame my, úbohí hriešnici, je milosrdný a odpúšťa mnoho. Toto presvedčenie viery o Božom milosrdenstve je rozhodujúci postoj, jeden z najhlavnejších činiteľov nášho vzťahu k Bohu, nášho približovania sa k nebeskému Otcovi. Boh je milosrdný a odpúšťa. Prosba „odpusť nám…“ je posolstvom o dare odpustenia. Nebeský Otec je ochotný odpustiť nám, svojim deťom. Pravda, sú tu vyjadrené aj podmienky Otcovho odpustenia. Vidíme tam až dve podmienky, aby sme mohli obsiahnuť dar Otcovho odpustenia. Prvá podmienka odpustenia je, že sme kajúcni, že ľutujeme, že sme jednoducho uznali a priznali svoju chybu, omyl, chybný krok. Toto vedomie viny a uznanie si vlastného hriechu nás aj uschopňuje aj oprávňuje volať „odpusť nám“. Vyslovenie prosby o odpustenie predpokladá vnútornú metanoiu, premenu nášho srdca, pokánie v srdci, kajúcnosť. Márne a hlúpo sa modlí „odpusť nám…“, kto neľutuje svoje hriechy. Ten provokuje Boha nie k odpusteniu, ale k potrestaniu. Nie je možné postaviť sa pred Boha a opovážiť sa povedať prosbu „odpusť…“, ak nemáme ľútosť v srdci nad tým všetkým, čo nám svedomie vyčíta. Ľutovať, keď nám svedomie povie, že sme urobili zle, je prvá a hlavná podmienka žiť pravdu o Otcovom milosrdenstve.
Druhá podmienka odpustenia je výslovne vyjadrená v prosbe „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. Kľúčom k Božiemu odpusteniu našich hriechov je naše odpustenie blížnym. Nie je možné, aby nám Boh odpustil, ak sme my predtým neodpustili blížnym. Nedovolávajme sa milosrdenstva, ak sme my sami neboli milosrdní, ak neodpúšťame. „Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“ (Mt 6, 14-15) 2. Uplatňovanie viery pokánia v našom živote nás privádza k zmiereniu. Božie deti nemôžu žiť v nepriateľstve a v rozdelení hriechom. Hlásiť sa k Otcovi a považovať sa za jeho synov a dcéry je možné len v zmierení. Toto zmierenie má akoby dva smery, dva rozmery. Jeden je smerom k Otcovi a druhý smerom k bratom. Rozmer zmierenia s Otcom spočíva hlavne v ľútosti nad hriechmi. Ľútosť je bolesť duše nad spáchanými hriechmi. O znakoch pravej a úprimnej ľútosti nad hriechmi napísal svätý Augustín tieto slová: „Ak to, čo ti predtým robilo radosť, naplňuje tvoju dušu horkosťou a to, čo ťa predtým tešilo, teraz ťa nevýslovne trápi, máš pravú ľútosť.“ Druhý rozmer zmierenia spočíva v udobrení sa s bratmi a sestrami. Naše zmierenie s ľuďmi nie je možné oddeliť od zmierenia s Bohom. Ak nerobíme jedno, nekoná sa ani druhé. Ak neodpúšťame bratom, nezískavame odpustenie od Otca. Ale platí to aj naopak, ak sa neuchádzame o odpustenie u Otca a nekonáme vnútornú kajúcnosť, pokánie v srdci, ktoré spočíva v ľútosti, nebudeme ani schopní zmieriť sa s ľuďmi. Každodenná prosba „odpusť nám…“ nás učí
a vychováva konať ustavičné pokánie. Ozýva sa v nej Kristova výzva zo začiatku jeho verejného účinkovania: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 4, 17) Od pokánia v srdci má kresťan prejsť aj k pokániu navonok. Vnútorné pokánie srdca je ľútosť. Ona je potom hybnou silou pokánia, ktoré sa dostáva navonok skutkami pokánia. V nich sa naša vnútorná ľútosť zviditeľňuje aj v spoločenstve veriacich a odzrkadľuje sa v našom živote. Vnútorné a vonkajšie pokánie ide vždy vedno. Možno ich prirovnať k jednote duše a tela živého človeka. Ľútosť v srdci sa prejavuje ovocím pokánia – skutkami pokánia. Skutky pokánia by bez vnútornej ľútosti boli iba mŕtve úkony. 3. Pokánie, ku ktorému nás vyzýva naša kajúcna viera má dve základné podoby: pokánie sviatostné a mimosviatostné. Obidve podoby pokánia spolu súvisia, jedna druhú podmieňujú a vzájomne sa dopĺňajú.. Nemožno konať sviatostné pokánie bez čnosti pokánia, ale ani konanie skutkov pokánia by nebolo účinné, ak by neviedlo a nevyúsťovalo vo sviatosti pokánia. Slovom „pokánie“ najskôr označujeme čnosť, ktorá spočíva v úsilí človeka o stále dokonalejšie obrátenie sa k Bohu, o nápravu a polepšenie života. Čnosť pokánia je aj stály, odmietavý postoj k hriechu, ale aj plodná aktivita konať dobro, rozvíjať a nadobúdať stále plnšiu svätosť a dokonalosť kresťanského života. Pri pestovaní čnosti pokánia nám pomáhajú mnohé prostriedky sebavýchovy a zdokonaľovania sa. Sväté písmo a skúsenosť Cirkvi cez stáročia nám ponúkajú mnoho osvedčených pomôcok pri uskutočňovaní životného pokánia. Nášmu obráteniu výdatne slúži čítanie alebo počúvanie Božieho slova. Ducha pokánia v nás prehlbuje aj častá účasť na bohoslužbách, osobná i spoločná modlitba, rôzne kajúcne pobožnosti a úkony. V úsilí o nápravu života veľmi účinne pomáha dobročinná láska a konanie skutkov milosrdenstva, ako to potvrdzuje výrok svätého Petra apoštola: „Lebo láska zakrýva množstvo hriechov.“ (1Pt 4, 8) Veľkým pomocníkom pokánia je aj pôst a skutky milosrdenstva, ako to vyjadruje Štvrtá pôstna prefácia: „Lebo ty v nás telesným pôstom krotíš zlé sklony, dvíhaš myseľ, udeľuješ silu k čnosti a dávaš odmenu.“ Súčasťou čnosti pokánia je aj pravidelné spytovanie svedomia a časté vzbudzovanie ľútosti nad hriechmi. Všetky tieto prejavy kajúcnosti zvykneme nazývať mimosviatostné pokánie. Ani sebalepšie skutky pokánia nemôžu nahradiť sviatostné pokánie.
4. Viera pokánia nás privádza k sviatosti pokánia. O sviatosti pokánia, ktorú menujeme aj sviatosť zmierenia alebo ľudovo svätá spoveď, treba vedieť najmä to, že ju ustanovil sám Kristus po svojom zmŕtvychvstaní. Keď sa zjavil apoštolom vo Večeradle, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22-23). Tieto Kristove slová považujeme za ustanovujúcu listinu sviatosti pokánia. Vtedy odovzdal apoštolom svoju kňazskú moc odpúšťať hriechy, ktorú pre zásluhy svojej smrti a zmŕtvychvstania dostal od Otca. Apoštoli Kristovu moc odpúšťať vkladaním rúk odovzdali svojim nástupcom – biskupom a biskupi ju udeľujú kňazom. Tak je v Cirkvi z Kristovho rozhodnutia stály inštitút Božieho odpúšťania hriechov – sviatosť pokánia. Kristus ustanovil sviatosť zmierenia na odpustenie hriechov spáchaných po krste. Sviatosť zmierenia je nevyhnutnou potrebou pre pokrstených, ktorí sa po krste dopustili ťažkého hriechu, stratili Boží život a pretrhli spojenie s Kristom. Bolo by opovážlivé domnievať sa, že kresťan sa môže bez tejto sviatosti zaobísť. Bolo by to spochybňovanie samej spasiteľnej vôle Krista, ktorý túto sviatosť ustanovil a Cirkvi zveril.
Sviatosť pokánia považujeme za Kristov veľkonočný dar. Nielen preto, že ju ustanovil v dňoch svojho veľkonočného víťazstva, ale hlavne preto, že do nej vložil ovocie svojej veľkonočnej obety. Pre zásluhy svojej smrti na kríži získal pre všetkých ľudí odpustenie u nebeského Otca a toto odpustenie udeľuje službou Cirkvi vo sviatosti pokánia. V tejto sviatosti sa kajúcnici osobne stretávajú s umučeným a vzkrieseným Kristom, ktorý v nej koná úlohu prostredníka u Otca. Privádza ich k nemu a slovami rozhrešenia udeľuje jeho odpustenie, ktoré pre ľudí získal smrťou a zmŕtvychvstaním. Ak chceme objaviť nevýslovné dobrodenia sviatosti pokánia, treba sa nám nanovo zamyslieť nad posolstvom Kristovho podobenstva o milosrdnom otcovi a márnotratnom synovi. V ňom Kristus vykreslil nielen biedu hriešnika – človeka, ktorý povedal hriechom Bohu „nie“ a vytrhol sa z jeho lásky a milosti, ale aj nekonečné milosrdenstvo nebeského Otca, ktorý miluje človeka aj v jeho poblúdení a túži kajúcnikovi odpustiť. Toto podobenstvo načrtáva každému z nás možnosť návratu z nešťastia a poblúdenia hriechu. Práve vo sviatosti pokánia sa uskutočňuje tento návrat k Otcovi a k bratom. Človek môže v nej znovu získať, čo stratil. Hriech v nás ničí takmer všetky dobrodenia krstu. Oberá nás o spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a narušuje aj naše spolužitie s veriacimi. Ničí naše zásluhy pred Bohom a znemožňuje nám večný život. Kristus vo sviatosti pokánia nás nielen privádza naspäť k Otcovi, ale nám prinavracia aj stratené Božie dary, ktoré sme po krste hriechom stratili. Vo sviatosti zmierenia je prítomný a účinkuje sám Kristus. On službou kňaza udeľuje odpustenie hriechov kajúcnemu hriešnikovi. Lenže návrat k Bohu sa nemôže uskutočniť bez jeho spolupráce na našom zmierení s Bohom, ktorého sme urazili a s Cirkvou, ktorej sme ublížili. Táto spolupráca zahrňuje v sebe niekoľko úkonov, ktoré majú rozdielnu dôležitosť, ale všetky napomáhajú obrátenie a zmierenie. Hlavnými úkonmi našej spolupráce s Kristom na zmierení vo sviatosti pokánia sú: ľútosť s predsavzatím, vyznanie hriechov a kajúcny skutok. Zo strany kňaza – spovedníka je to rozhrešenie kajúcnika. Vo sviatosti pokánia dostávame v prvom rade odpustenie hriechov. Odpúšťa sa nám aj večný trest, ktorý si za ťažké hriechy zasluhujeme. Zostáva však čiastka dočasného trestu. Znovu nadobúdame Boží život – posväcujúcu milosť, ktorou sa v nás obnovuje spoločenstvo s Bohom. Rozmnožujú sa v nás aj vliate čnosti viera, nádej a láska a dary Ducha Svätého. Sviatosťou pokánia ožívajú aj naše, ťažkým hriechom umŕtvené zásluhy, takže sa nám pre nebo počítajú tie dobré skutky, ktoré sme v spojení s Kristom urobili pred spáchaním ťažkého hriechu. Vo sviatosti pokánia dostávame aj zvláštnu posilu – sviatostnú milosť pokánia, ktorá lieči rany po hriechu a pomáha nám vyhnúť sa novým hriechom.
Hlavné ovocie sviatosti pokánia je práve v tom, že v nej nastáva zmierenie človeka s Bohom. Hriešnik sa z nepriateľa stáva opäť Božím priateľom, ba čo viac, jeho dieťaťom, a je prijatý do spoločenstva Najsvätejšej Trojice. Vo sviatosti pokánia sa uskutočňuje aj zmierenie kajúcnika s Cirkvou. Sviatosť pokánia privádza ľudí aj k zmiereniu s jednotlivými bratmi a sestrami a obnovuje narušené medziľudské vzťahy. Človek vo sviatosti zmierenia nachádza aj sám seba. Táto sviatosť ho pobáda, aby prijal aj sám seba a obnovil voči sebe samému úctu a opravdivú lásku. Napokon, správne prežívaná prax sviatostného pokánia umožňuje hriešnikovi, aby sa zmieril s celým stvorenstvom a našiel oslobodzujúci vzťah k veciam a hodnotám, ktoré ho obklopujú.
V tomto mesiaci budeme intenzívne prežívať obdobie Veľkého pôstu, ktoré nás vychová pre vieru pokánia a vyzýva nás konať úprimné a pravé pokánie ako prípravu na slávenie Veľkonočných sviatkov nášho vykúpenia. K vašim všetkým pôstnym aktivitám, ale najmä k predveľkonočnej svätej spovedi, vám posielam tieto slová povzbudenia a svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan