Príhovory a pastierske listy

Eucharistická viera

Zamyslenie o. biskupa Štefana na december 2012
Drahí bratia a sestry!

Život z viery je nemysliteľný bez Eucharistie. Skôr by mohlo žiť ľudské telo bez krvi, ako kresťan bez Eucharistie. Pre úzky zväzok viery kresťana s Eucharistiou môžeme oprávnene povedať, že naša viera je „eucharistickou vierou“. „V najsvätejšej Eucharistii je všetko duchovné dobro Cirkvi, t.j. sám Kristus, náš veľkonočný Baránok a chlieb živý, ktorý skrze svoje telo, Duchom svätým oživené a oživujúce, dáva život ľuďom, a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s ním obetovali samých seba, svoje práce a všetky stvorené veci. Eucharistia sa preto javí ako prameň a vrchol všetkého šírenia evanjelia…“ (PO, 5) Viera nič tak nepotrebuje, ako Eucharistiu. Potrebuje ju sláviť, prijímať a uctievať ustavičnou adoráciou.

1. Eucharistická viera na prvom mieste znamená veriť, že Eucharistia je Ježiš Kristus, živý a prítomný medzi nami v znaku chleba a vína. Ježiš Kristus je v Eucharistii blízko a blízky, akoby na dosah ruky. Tu sa ho môžeme akoby dotýkať, pravdaže len vierou, nie rukami. Tu ho môžeme vnímať, tu môžeme s ním komunikovať a mať s ním spoločenstvo. Tu ho môžeme aj jesť, lebo prišiel ako Chlieb z neba. Tu ho môžeme zvelebovať, tu sa mu môžeme klaňať, tu mu smieme a môžeme bez prestania ďakovať. Eucharistická viera znamená aj našu účasť na Kristovom diele vykúpenia, ktoré Pán Ježiš navždy sprítomnil v Najsvätejšej Eucharistii. Pán Ježiš v eucharistickom znaku chleba a vína nám nesprítomnil len svoju osobu, ale do nej vložil aj celý svoj život v jeho trvaní a so všetkou svojou činnosťou. V Eucharistii máme prítomné celé tajomstvo Krista. Je tu prítomné tajomstvo vtelenia. Sviatosť oltárna je priam kontinuácia udalosti, ktorú Panna Mária prežila, keď prišiel k nej anjel a zvestoval jej, že bude Božou Matkou. V Eucharistii je sprítomnená aj posvätná doba jeho Nazaretu, keď ako robotník žil v skrytosti a keď zveleboval Boha, svojho Otca ako muž práce. V Eucharistii je všetka jeho ľudská činnosť, aj jeho práca, ktorou prispel k nášmu vykúpeniu. Tu v Eucharistii je prítomný Kristus robotník a muž činu. Tu je aj jeho pot a mozole na rukách. V Eucharistii sú sprítomnené aj jeho všetky modlitby, ktoré prednášal Otcovi v skrytosti. Eucharistia je akciou Kristovej modlitby. Je v nej ten, „ktorý sedí po pravici Otca a ustavične sa za nás prihovára.“ Ak sa spájame s Ježišom v Najsvätejšej Eucharistii, čo iné sa deje, ako to, že sa pridružujeme k jeho modlitbe a spolu s ním sa modlíme. Vyvrchoľuje to najmä na svätej omši, keď sa modlíme Otče náš. To sú jeho slová. A on sa ich modlí s nami, modlí sa ich v nás. V Najsvätejšej Oltárnej sviatosti je prítomný aj verejný život Krista, jeho ohlasovanie. Eucharistia je učiaci Kristus. Je Slovo, ktoré sa stalo telom. Kto prichádza k tajomstvu Eucharistie, vlastne akoby si sadol ku stolu a zhováral sa s Ježišom a počúval ho. Kristus v Eucharistii nás učí, na pokračovanie nám dáva lekcie Božieho zjavenia. A Eucharistia má čo povedať kresťanovi. To nie je nemý Kristus. On hovorí a hovorí k nášmu srdcu, len ho treba utíšiť, lebo v hluku ho nepočujeme. Hlas jeho Slova z Eucharistie nejde cez uši, ale priamo zasahuje srdce. Započúvajme sa do Kristovho hlasu v Eucharistii. O tomto hlase znejúcom z Eucharistie platia slová svätého Jána z kríža: „Otec vypovedal Slovo, a to je jeho Syn. On hovorí večne, vo večnom mlčaní, v mlčaní ho aj duša počuje.“ V Eucharistii je aj Kristova agónia, jeho utrpenie, smrť na kríži, jeho pochovanie a jeho slávne zmŕtvychvstanie. Najviac sa zdôrazňuje prítomnosť Veľkonočného tajomstva. Aj liturgia podčiarkuje a vyzdvihuje veľkonočnú akciu Krista v Eucharistii. „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Pravdaže, je treba zdôrazniť veľkonočnosť Eucharistie, aby sme v nej prežívali a vnímali vykupiteľskú činnosť, t.j. Krista, ktorý kladie život za nás, a ktorý kvôli nám a pre nás vstáva z mŕtvych. To všetko sa v Eucharistii deje. Najsvätejšia Sviatosť je oživovaním a sprítomňovaním Veľkonočného Kristovho tajomstva.

2. Eucharistickú vieru máme a ňou žijeme, keď sa pravidelne, najmä v nedeľu a sviatky, zúčastňujeme na svätej omši. Cirkev podľa Kristovho príkazu vo svätej omši ustavične slávi a zvestuje veľkonočné tajomstvo – jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Svätá omša, Posledná večera a obeta na kríži je jedna a tá istá Kristova obeta. Svätá omša je ustavičná obeta Pána Ježiša, v ktorej sa mocou Ducha Svätého sprítomňuje jeho smrť a zmŕtvychvstanie. „Liturgia Eucharistie sa uskutočňuje podľa tej istej základnej štruktúry, aká sa zachovala po celé stáročia až po naše časy. Skladá sa z dvoch hlavných častí, ktoré tvoria jednotu: – liturgia Slova s čítaniami, homíliou a všeobecnými prosbami celého zhromaždenia; – eucharistická liturgia s obetovaním chleba a vína, s konsekračným vďakyvzdávaním a prijímaním. Liturgia Slova a eucharistická liturgia tvoria celok, „jediný bohoslužobný úkon.“ Stôl, prestretý na eucharistickú hostinu, je zároveň stolom Božieho slova i Pánovho Tela.“ (KKC 1346) Hlavným liturgom svätej omše je sám Kristus – Veľkňaz. Celá svätá omša je jeho dielom. On sa prihovára veriacim pri čítaní Svätého Písma. „Prítomný je vo svojom slove, lebo on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo.“(SC, 7) Pán Ježiš je prítomný najmä v bohoslužbe obety. „Ten istý, čo raz obetoval sám seba na kríži, obetuje sa teraz prostredníctvom kňazov.“ (SC, 7) Vo svätej omši pôsobí Kristus mocou svojho Ducha. Svätá omša je spoločný úkon Krista a Cirkvi – Hlavy a jeho tajomného Tela. Preto sa na slávení svätej omše okrem kňaza podieľajú aj ostatní veriaci. Kristus aj prostredníctvom nich uskutočňuje svoju kňazskú službu. Veriaci na svätej omši uplatňujú svoje kráľovské kňazstvo. Svätá omša sa má vždy sláviť za účasti veriacich, ktorí sú na nej spoluobetníkmi s Kristom.

3. Mať eucharistickú vieru pre kresťana znamená často prijímať Najsvätejšiu Eucharistiu. Prijímanie tela a krvi Pána Ježiša je neoddeliteľnou súčasťou každej svätej omše. Kristus ustanovil svätú omšu ako obetnú hostinu. Eucharistiu nám Kristus daroval hlavne preto,aby bola naším duchovným pokrmom a nápojom. Výslovne o tom hovoril: „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba …“ (Jn 6, 55 – 58) O nevyhnutnosti svätého prijímania pre náš kresťanský život povedal Pán Ježiš tieto slová: „Veru, veru hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, nebude mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6, 53 – 55)
Eucharistické prijímanie nás nevýslovne obohacuje. Veď pri svätom prijímaní nám Kristus dáva sám seba a ovocie svojho vykúpenia. Pri svätom prijímaní nám akoby vdychuje Ducha Svätého ako Dych nového života. Vyjadruje to eucharistická modlitba: „…všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým…“ Hlavným ovocím svätého prijímania je rozmnoženie Božieho života v nás. Rozvíjajú a upevňujú sa aj naše duchovné schopnosti: vzrastá viera, upevňuje sa nádej a rozmnožuje sa láska. Eucharistia nás osobitne posilňuje v láske k Bohu a ku všetkým ľuďom. Čím viac ju prijímame, tým sme schopnejší milovať.
Eucharistiu nazývame sviatosť jednoty. Účinkom svätého prijímania je, že sa zjednocujeme s Kristom a so všetkými veriacimi. V uznesení Koncilu sa o tom hovorí: „(Veriaci) nasýtení pri svätom prijímaní Kristovým telom konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu ľudu Božieho, ktorú táto Prevelebná sviatosť vhodne naznačuje a podivne uskutočňuje.“ (LG, 11) Veľkým dobrodením svätého prijímania je, že nás pripodobňuje Kristovi a pretvára na lepších kresťanov. V uznesení Koncilu čítame: „Veď účasť na Tele Kristovom a jeho Krvi spôsobuje, že sa stávame tým, čo prijímame.“ (LG, 26) Táto naša postupná premena a duchovné dozrievanie závisí od našej spolupráce s Kristom, ktorého prijímame. Treba si vždy pamätať, že pri svätom prijímaní sa neuskutočňuje iba darovanie sa Krista človekovi, ale aj darovanie sa človeka Kristovi. Ďalším dobrodením Eucharistie je, že nám zaručuje slávne vzkriesenie. Sväté prijímanie pri oltári predobrazuje nebeskú hostinu. Je akoby preddavkom a zálohou večného šťastia. Pri ňom už tu na zemi okusujeme, čo nám pripravila Božia láska v nebi. Preto ovocím svätého prijímania je nevýslovná radosť a útecha v duši. Sväté prijímanie nám účinne pomáha v boji proti hriechu. Je liekom duše, lebo nás uzdravuje z hriešnosti. Odpúšťa nám všedné hriechy a znižuje náklonnosť na zlé. Dáva nám posilu, aby sme sa mohli hriechu vyvarovať a v pokušení zvíťaziť. Z Eucharistie čerpali odvahu mučeníci a kresťania všetkých čias sa ňou posilňovali na ceste za Kristom. Eucharistia je chlieb pútnikov do nebeskej vlasti.

4. K úplnosti eucharistickej viery patrí adorácia – poklona.„Keďže v Oltárnej sviatosti je prítomný sám Kristus, máme ho uctievať klaňaním. Návšteva Najsvätejšej sviatosti je dôkazom vďačnosti, znakom lásky a povinnej úcty voči nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi.“ (KKC, 1418) Pri verejnej liturgickej adorácii Najsvätejšej Eucharistii sa používa zvláštna nádoba, ktorú menujeme monštrancia alebo ostenzórium. Obyčajne je umelecky stvárnená v podobe slnka. Je to veľavravná symbolika. Naznačuje, že z Eucharistie, sťaby zo slnka, vyžaruje milosť na tých, čo sa jej klaňajú a ju uctievajú. Z Eucharistie naozaj vyžaruje svätosť samého Krista a posväcuje tých, čo k nemu prichádzajú. Pri adorácii absorbujeme svätosť asi tak, ako na nás pôsobia slnečné lúče, keď sa zdržujeme na slnku. Každé vystavenie sa žiareniu svätosti, čo vyžaruje Eucharistia, nás zošľachťuje a vnútorne posväcuje.
Eucharistii ako živému a najsvätejšiemu Bohu medzi nami patrí naša poklona, ktorú prežívame a vykonávame aj úkonom tela. Keď prichádzame do kostola a klaniame sa Ježišovi, zohýbame kolená pred ním v Eucharistii. Poklonu musíme chápať aj v širšom zmysle ako náš stály postoj k Oltárnej sviatosti, ako ustavičný úkon nášho srdca. To je tá poklona v duchu a v pravde, ktorou spontánne vždy reagujeme na vedomie Kristovej prítomnosti. Kedykoľvek pomyslíme na Eucharistiu, kdekoľvek sa nachádzame, aj mimo kostola, v práci, v škole, alebo kdekoľvek inde na ulici, vždy v duchu konáme úkon poklony.

Návštevy pri svätostánku sú samozrejmosťou pre tých, čo sa chcú stať svätými. Návštevu sviatostného Krista spájame s duchovným svätým prijímaním. To je túžba po Kristovi v nebeskom Chlebe, podľa slov svätého Augustína: „Ver a prijímal si!“ Kresťania sú stáli adorátori, čo ustavične vykonávajú poklonu Oltárnej sviatosti. Je to jedno z našich veľkých privilégií: prežívať život v blízkosti Eucharistie a sa jej klaňať. Neobjavil cestu k svätosti ten, kto z nás nepochopil a nespoznal dobro adorácie. O niekoľko dní budeme oslavovať príchod Božieho Syna na túto zem na vianočné sviatky. Je to veľavravné znamenie, že sa Pán Ježiš narodil práve v Betleheme, v Dome chleba. Celú Cirkev premenil na „Betlehem“ – dom Chleba – na dom Eucharistie. Už teraz vám všetkým žičím hlboké a radostné prežívanie sviatkov Narodenia Pána v sústredení mysle a srdca na Ježiša v Najvätejšej Eucharistii. Žehnám všetky vaše rodiny a pozývam vás všetkých k vianočnému eucharistickému stolu.

+ otec biskup Štefan