Zamyslenie o. biskupa Štefana na november 2013
Drahí bratia a sestry!
Človek je na zemi jedine preto, aby poznával Boha, miloval ho, slúžil mu a tak prišiel do neba. To je večný cieľ a zmysel jestvovania každého človeka. „Veď naša vlasť je v nebi.“ (Flp 3, 20) Celý ľudský život sa javí ako cesta. Má svoj počiatok, ním je stvoriteľská Otcova láska, a má aj svoj cieľ v tej istej láske nebeského Otca. Celý život je cestou k Otcovi. Naše „verím v život večný“ je vyjadrením zmyslu nášho života a cieľa všetkej našej činnosti. O našej budúcej vlasti, o ceste k nej a o problémoch spojených s putovaním domov hovorí naša viera, preto jej patrí názov „eschatologická viera“, čiže viera o naše večnej budúcnosti.
1. Prvým hlavným dôsledkom našej „eschatologickej viery“ – viery vo večný život – je nadobudnutie povedomia pútnikov. Práve viera premieňa ľudí – tulákov na tomto svete, ktorí nevedia kam idú, na ľudí pútnikov, ktorí smerujú domov. Našu životnú cestu voláme jednoducho „cesta viery“ alebo aj „cesta spásy.“ Ježiš Kristus sám je naša cesta k Otcovi. Pán Ježiš v rozhovore s apoštolmi po Poslednej večeri vyslovil prekrásny obraz o význame svojej osoby, keď sám seba vyhlásil za „cestu“. Apoštolom vtedy povedal, že čoskoro odíde, aby im pripravil miesto v dome svojho nebeského Otca – v nebi a že cestu tam poznajú. Vtedy sa ozval apoštol Tomáš a povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14, 5-6)
Ak sa sám Kristus nazval cestou, chcel tým v prvom rade naznačiť nenahraditeľný význam svojej osoby pre realizáciu zmyslu a cieľa ľudského života. Tým cieľom je Boh a blažený život s Bohom v nebi. On je cestou k Otcovi, lebo je ukazovateľom smeru. Jeho sväté človečenstvo je cesta prichádzania Boha do nášho vnútra, do nášho života, ale aj naša cesta prístupu k Bohu. Ježiša ako cestu zároveň chápeme aj ako nevyhnutnú pomoc pri našom putovaní domov, k Otcovi. „Nesie nás Boh, naša spása.“ (Ž 68,20)
Kristovo podobenstvo o ceste treba rozumieť aj tak, že On sám je tiež ukazovateľom smeru. Je aj pravidlom, ktoré určuje spôsob ľudského života. Presnejšie povedané, sú to jeho prikázania, jeho celé evanjelium. Ísť po ceste, ktorou je Kristus znamená toľko, ako verne zachovávať jeho prikázania, žiť podľa neho. Prikázania sú cestou a láska, ktorá „spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania“ (1Jn 5,3) je pohybom na tejto ceste k Bohu. Svätý Augustín to takto vyjadril: „Do neba sa nejde nohami, ale láskou.“ Uznať Božie prikázania a prijať ich je byť na ceste. Zachovávať ich a konať podľa nich je kráčať po ceste. Nie vždy sa nám podarí verne zachovať Božie prikázania. Prídu aj slabosti i pády. Ale svätý Tomáš Akvinský múdro radí: „Lepšie je ísť kuľhavo po ceste, ako zísť z cesty.“
Naša cesta viery je kráčanie po „úzkej ceste“ a prechádzanie cez „tesnú bránu“. Týmito obrazmi Pán Ježiš vyjadril ťažkosti, skúšky a trápenia, ktoré Božie deti musia zakusovať vo svojom živote. Uprostred súžení sveta vystupuje pred nami ešte aj perspektíva smrti. Máme byť na ne pripravení a počítať s nimi. Súženia „tohoto času“ majú tri podoby: umŕtvovanie seba, prenasledovanie sveta a choroby tela. Prvé pochádzajú z nášho zápasu s hriechom a zlými náklonnosťami. Druhé nám zapríčiňujú zlí ľudia a tretie pochádzajú zo slabostí tela zraneného prvotným hriechom.
2. K tajomstvu človeka neoddeliteľne patrí aj záhada smrti. Človeka nesužujú len bolesti a postupný telesný úpadok, ale najmä strach pred definitívnym zánikom. V srdci človeka je zakorenená túžba po nesmrteľnosti, ktorá pomáha človekovi vzpierať sa smrti a zavrhovať úplné zničenie a koniec jestvovania svojej osobnosti.
Smrť je výsostne osobnou záležitosťou každého človeka. Každého sa toto tajomstvo bezprostredne dotýka. V tejto veci nemožno druhého zastúpiť. Ak by to niekto aj urobil, že by zomrel namiesto nás, je to iba odloženie našej vlastnej smrti na neskoršie. Ľudia sa k problému vlastnej smrti stavajú trojako. Jedni ju berú na vedomie so všetkou zodpovednosťou a pripravujú sa na ňu. Iní odkladajú myšlienku na vlastnú smrť na neskoršie, na potom. Ľakajú sa myšlienky na smrť, lebo sa obávajú, že by museli zmeniť doterajší štýl života. Častejšie je to preto, že sa chcú vyhnúť výčitkám svedomia z minulosti. Sú aj takí ľudia, čo smrť pre prílišnú zaujatosť „starosťami“ berú neosobne. Žijú v ilúzii, že smrť sa ich netýka, že je záležitosťou iba „tých druhých“.
Kresťanská viera poučená Božím zjavením osvetľuje tajomstvo smrti človeka, keď hlása aj perspektívu človeka po smrti. „Kým zoči voči smrti zlyháva akákoľvek predstavivosť, zatiaľ Cirkev, poučená Božím zjavením, tvrdí, že Boh stvoril človeka, aby po prekonaní pozemských bied, dosiahol blažený cieľ. Okrem toho kresťanská viera učí, že telesná smrť – od ktorej by bol človek uchovaný, keby nebol zhrešil – bude premožená, keď mu všemohúci a milosrdný Spasiteľ prinavráti stav spásy, stratený vlastnou vinou…Toto víťazstvo dosiahol Kristus svojím zmŕtvychvstaním, oslobodiac človeka od smrti svojou vlastnou smrťou. A tak viera, predkladaná solídnym spôsobom, dáva každému premýšľajúcemu človeku odpoveď na jeho úzkostnú otázku o budúcom osude. Poskytuje nám aj možnosť byť v spojení v Kristu s našimi drahými, ktorých už uchvátila smrť, dávajúc nám nádej, že dosiahli pravý život u Boha.“ (GS, 18)
Vo svetle viery v Kristovo veľkonočné tajomstvo pozeráme na vlastnú budúcu smrť s nádejou. Táto nádej nás uschopňuje prijať aj sprievodné znaky, ktoré sú so smrťou úzko spojené, ako je bolesť, choroby a trápenie. Tým, že ich prežívame trpezlivo a odovzdane do Božej vôle, vieme ich posvätiť a urobiť z nich obetu. Tak sa usilujeme Kristovi pripodobňovať v smrti, aby sme mohli mať účasť aj na jeho vzkriesení a oslávení. „Aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.“ (Flp 3, 10-11)
Najdôležitejšou podmienkou dobrej a svätej smrti je naše vnútorné spojenie s Kristom posväcujúcou milosťou. Vo vlastnení tohoto daru zjednotenia s Kristom spočíva naša pripravenosť na smrť. Keďže nepoznáme ani deň ani hodinu nášho odchodu z tohoto sveta, musíme byť stále pripravení. „Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“ (Lk 12, 40)
Za hranicou poznateľnosti vlastnej histórie človeka, ktorou je smrť, nie je prázdno a nič, čaká ho tam perspektíva osláveného bytia, a to nielen jeho duše, ale aj tela. To je naša viera v budúce vzkriesenie. Ľudské telo bude transformované do novej a definitívnej dokonalosti. Táto premena, vzkriesenie, nastane v slávny deň velebného druhého príchodu Krista na zem.
3. Naša eschatologická viera sa uplatňuje v nádeji na vzkriesenie. Nádej na vzkriesenie je ústredným posolstvom Kristovho evanjelia. „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa neumrie naveky.“ (Jn 11, 25-26) Inokedy Pán Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám. Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť… Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.“ (Jn 5, 28-29)
Podkladom kresťanskej nádeje na slávne vzkriesenie tela je Kristovo zmŕtvychvstanie, ktorý je prvotinou vzkriesených. Jeho zmŕtvychvstanie je historickým svedectvom, že vzkriesenie ľudí nie je iba prázdnou ilúziou, ale reálnou nádejou. Zmŕtvychvstalý Kristus je ukážkou a zároveň aj zárukou toho, čo čaká človeka za horizontom smrti.
Uskutočňovaním našej nádeje na vzkriesenie je spolupráca s Kristom, ktorá začala od chvíle krstu. Spočíva vo všetkom, čo robíme, aby sme s ním boli plnšie zjednotení. Je to hlavne naša láska k Bohu a ku všetkým ľuďom. Najväčšou zárukou nášho budúceho vzkriesenia je zjednotenie s Kristom v Eucharistii: „Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6, 55)
Pri vzkriesení sa nevrátime k pozemskému životu, ale sa staneme dokonalými ľuďmi v Kristovi. Naše telo už nebude podliehať skaze, ale bude oslávené, podobné Kristovmu vzkriesenému telu. „On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.“ (Flp 3, 23)
Svätý Pavol v liste Rimanom vyjadruje základnú podmienku nášho budúceho vzkriesenia a oslávenia: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telo skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ (Rim 8, 11)
4. Hybnou silou celého nášho života je viera vo večný život. Večným životom rozumieme blažené spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou v nebi. Sväté písmo predstavuje našu budúcu večnú blaženosť dvoma hlavnými obrazmi. Prvý použil svätý Ján apoštol: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (1Jn 3,2)Druhý obraz večnej blaženosti vyjadril svätý Pavol apoštol: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre.“ (1Kor 12,13) Obidva tieto obrazy majú jedno spoločné, že život v nebi bude spočívať v blaženom nazeraní do Božej tváre. Bude to videnie priame a bezprostredné. Ním budeme vnímať nekonečnú blaženosť Boha v jeho trojičnom živote. Ale nebudeme iba pozorovateľmi blaženosti Boha, ale jej účastníkmi. Blaženosť Boha cez „videnie z tváre do tváre“ bude aj naším šťastím a najväčšou radosťou. „Z tváre do tváre“ vyjadruje najintímnejšie spojenie osôb – Božej i našej osoby. „Z tváre do tváre“ znamená byť
s Bohom a v Bohu, ako to kdesi vyjadril teológ lásky – svätý Ján apoštol: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1Jn 4,16)
Naša blaženosť z videnia Boha „z tváre do tváre“ bude odstupňovaná podľa dokonalosti lásky, ktorú sme mu preukazovali v pozemskom živote, čiže od stupňa podobnosti s Kristom. V Bohu budeme šťastní aj z večnej radosti našich oslávených bratov a sestier. Ich večná blaženosť bude násobiť našu. Teraz v pozemskom živote si ani len nevieme predstaviť budúcu večnú blaženosť v nebi. „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1Kor 2,9) Len v nádeji očakávame, čo nám Boh prisľúbil. „Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.“ (Rim 8,24-25) „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5)
Jestvuje len jedna cesta k blaženému nazeraniu Bohu „z tváre do tváre“. Je to cesta lásky.
Je pravdou, že terajšie poznanie Krista vierou a naše spolužitie s ním ešte nesie stopy veľkej nedokonalosti. „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ (1Kor 12,13) Ale toto terajšie nedokonalé „videnie“ Krista je nevyhnutné k tomu, aby sme sa mu mohli pripodobňovať a stávať sa súcimi „mať účasť na podiele svätých vo svetle.“ (Kol 1,12). Nech nás vo viere vo večný život povzbudí aj prežívanie Slávnosti všetkých svätých i spomienka na našich drahých zosnulých, ktorí nás predišli do večnosti. Títo všetci sú našimi pomocníkmi na ceste domov k Otcovi. Tešme sa na stretnutie s nimi. Žehnám vaše kroky po ceste spásy.
+ otec biskup Štefan