Biblická viera

Zamyslenie o. biskupa Štefana na január 2013

Drahí bratia a sestry!

Najvzácnejšou knihou všetkých veriacich je Sväté písmo. Dostali sme ju od Pána Boha. Sú to akoby Bo­žie listy ľuďom. V nich nám Boh píše o sebe, o svojej láske k nám, ale aj o tom, aké šťastie pre nás pripra­vil. Na stránkach Svätého písma sa nám prihovára sám Boh a pozýva nás do svojho spoločenstva lásky. Za dar Svätého písma v zro­zumiteľnej reči vďačíme najmä našim viero­zvestom a apoštolom nášho ná­roda, svätému Cyrilovi a Metodovi, ktorí prišli na Veľkú Mo­ravu v roku 863. Vtedy Slovania dostali aj prvé písmo zvané „hlaho­lika“. Oni neboli iba hlása­teľmi Božieho slova malej skupine ľudí, ale prinesením prvého prekladu Svätého písma v slovien­skej reči otvorili prameň Božieho poznania pre všetky slovanské národy. Sväté písmo preložené v reči ľudu je nedoceniteľným pokladom a bohatstvom národa. Jazykový a kultúrny význam je druho­radý. To naj­vzácnejšie pre nás je, že pretlmočili Božie slovo do našej reči, a tak nám umož­nili poznávať Krista a jeho evan­jelium. Sväté písmo v zrozumiteľnej reči ako dar našim predkom tvorí podstatný obsah toho, čo nazývame „De­dičstvo otcov“. Práve preto, že sa naša viera zakladá na Bo­žom slove čerpanom z Písem, ju nazývame aj „bib­lická viera“.

1. Mať biblickú vieru znamená prijať Sväté písmo ako veľký Boží dar a čerpať z neho Božie slovo ako ob­živu pre svoju vieru. Sväté písmo má pre náš kresťanský život nesmierny význam. Z neho pozná­vame nášho Pána Ježiša Krista. Svätý Ján Zlatoústy vo svojej homílii povedal: „Mám jeho Písmo: ono je moja pa­lica, ono je moja istota, ono je môj pokojný prístav. Aj keby sa rútil celý svet, mám doklad, čítam jeho list a on je moja hradba, on je moja ochrana. Aký list? „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Svätý apoštol Pavol o význame Svätého písma napí­sal: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ (2Tim 3, 16-17)

Sväté písmo považujeme za svätostánok Božieho slova. V ňom je prítomný sám Pán Ježiš – Bo­žie slovo. Preto máme Sväté písmo vo veľkej úcte. Každá kresťanská rodina si považuje za nesmiernu česť mať Sväté písmo. Prostredníctvom neho môžeme ustavične komuni­kovať s Kris­tom a žiť v jeho spoločenstve. Vždy, keď otvárame Sväté písmo a čítame z neho, počúvame Božie slovo. Stretávame sa osobne s Kristom a počúvame jeho samého. Božie slovo napísané vo Svätom písme je adresované ľuďom všetkých čias. Ním Boh oslovuje aj nás a volá nás k spolupráci na uskutočňovaní Božieho plánu spásy. Svätý Pavol apoštol napí­sal: „A všetko, čo bolo kedysi napí­sané, bolo napí­sané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej.“ (Rim 15, 4) „Sväté písmo dáva Cirkvi oporu a životnú silu. Synom a dcéram Cir­kvi je posilou viery, pokrmom a prameňom duchovného života. Je dušou teológie a pastoračnej kazateľ­skej čin­nosti. Žalmista hovorí: ono „je svetlo pre moje nohy, pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ž 119, 105). Preto Cirkev vyzýva často čítať Sväté písmo, lebo „nepoznať Písma znamená nepoznať Krista“ (svätý Hieronym). (KKKC,7) Sväté písmo je neod­mysliteľná súčasť nášho života z viery. Len natoľko žije a rastie naša viera, ako sa vieme živiť posolstvom Svätého písma a z neho čer­pať.

Považovať Sväté písmo za veľký Boží dar sa v našom živote uplatňuje aj tak, že ho vieme daro­vať iným. Je chvályhodným zvy­kom darovať Sväté písmo naším drahým pri príležitosti ich osobných sviatkov, napríklad životného jubilea. Mohlo by sa stať dobrou tradí­ciou obdarovať knihou Svätého písma najmä novo­manželov, ktorí si zakladajú novú rodinu, aby im bolo prame­ňom kresťanského života a pokladnicou živej rodinnej viery.

2. Viera a Božie slovo patria spolu. Jestvuje medzi nimi existen­čná zá­vislosť. Viera sa rodí z Bo­žieho slova, v jeho sile trvá a sa roz­víja. Svätý Pavol apoštol túto závislosť viery na Božom slove vyjadril slo­vami: „Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uve­ria v toho, o ktorom nepočuli? A ako po­čujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú po­slaní? Ako je napí­sané: „Aké krásne sú nohy tých, čo hlá­sajú dobrú zvesť.“ Lenže nie všetci po­slúchli evanje­lium. Aj Izaiáš hovorí: „Pane, kto uveril tomu, čo sme hlá­sali?“ Teda viera je z hlása­nia a hlásanie skrze Kristovo slovo.“ (Rim 10,14-17)

Pán Ježiš v podobenstve o múdrom a nemúdrom sta­vi­te­ľovi vy­jadril pod­statu viery a jej vzťah k Bo­žiemu slovu. „A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múd­remu mu­žovi, ktorý si posta­vil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrú­til, lebo mal zá­klady na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neus­kutoč­ňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si pos­tavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, obo­rili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumo­vi­sko.“ (Mt 7,24-27) Veriť teda znamená počúvať Božie slovo a uskutočňovať ho v živote. A táto viera tvorí základ, na ktorom človek stavia celú svoju existenciu.

Umenie počúvať Božie slovo je v našej schopnosti utíšiť sa pred Bohom. Ticho, o ktorom je tu reč, možno označiť aj za zvnú­torne­nie sa člo­veka. Vstúpenie do hlbín svojho srdca. Pre­budenie jeho vnútor­ného sluchu. Je to vlastne na­smerova­nie srdca na osobu, ktorá sa nám prihovára, ktorá nás oslovuje. Utí­šiť sa pred Bo­hom, ktorý sa nám prihovára a nás oslovuje, zna­mená sústre­diť na neho pozor­nosť, obrá­tiť sa k nemu tvárou. Je to náš nemý úžas pred jeho vele­bou, krá­sou, dob­rotou a lás­kou.

Sväté písmo má nesmierny význam aj pre osobný du­chovný život kres­ťana. Božie slovo má byť vždy a všade s nami. „A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvo­jom srdci, budeš ich opa­kovať svojim sy­nom a hovo­riť o nich, či budeš sedieť vo svo­jom dome, alebo ces­to­vať, či bu­deš lí­hať alebo vstá­vať.“ (Dt 6,7) Mnohí svätí to praktizovali tak, že sa aj naspamäť naučili nie­ktoré výroky Svätého písma, a tie si po­tom v mysli a srdci opakovali všade, kde sa ocitli, často aj vo vyhnanstve alebo vo väzení.

Čítanie zo Svätého písma vždy treba spájať s modlit­bou. Mod­litba pred čítaním je prosbou o pomoc Du­cha Svätého po­rozumieť Božiemu slovu. Záro­veň pomáha sa sú­strediť na čítanie. Aj na záver čítania sa žiada mod­litba, kto­rou sa usi­luje človek hneď dať aj odpo­veď viery Bo­žiemu slovu. Spo­jenie mod­litby s číta­ním Písma utvára z neho ozajstný dialóg viery a lásky.

3. Medzi kresťanom a Božím slovom je životodarná väzba. Tento vzťah Slova a veriaceho kres­ťana sa rea­lizuje v dvoch základ­ných rovinách. Prvou rovinou je po­slu­cháčstvo Božieho slova. Druhou rovi­nou je kres­ťan ako ohla­sova­teľ Božieho slova. Tieto dve dimenzie vzťahu Bo­žieho slova a veriaceho kresťana spolu súvisia a ne­možno ich od seba oddeľo­vať.

Kresťan je kresťanom práve tým, že počúva a prijíma Bo­žie slovo. Bo­žie slovo priam utvára jeho vieru a ju buduje. „Ale tým, ktorí ho pri­jali, dal moc sa stať Božími deťmi; tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenaro­dili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.“ (Jn 1, 12). Počú­va­nie a prijí­manie Bo­žieho slova ut­vára Božiu ro­dinu. „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počú­vajú Božie slovo a uskutoč­ňujú ho.“ (Lk 8, 21) Bez stret­nutia sa člo­veka s Božím slovom ne­môže sa v duši člo­veka zro­diť viera, ktorá je hlav­ným pred­pokla­dom účasti na tajom­stve Cir­kvi.

Božie slovo nielenže dáva bytie kresťanovi, ale Kristov učeník z neho usta­vične aj žije. Ono formuje vše­tok život veria­cich, je akoby chlebom ducha, ktorým sa živí viera a láska Bo­žieho ľudu. Bo­žie slovo je pra­vidlom kresťan­ského ži­vota pre veria­cich v Cir­kvi. Podľa neho utvá­rame naše spoločen­stvo s Bo­hom i spo­luži­tie s ľuďmi. „Kto ma mi­luje bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milo­vať.“ (Jn 14, 23) Božie slovo je svetlom pre Cirkev, v ktorého žiare putuje do nebes­kej vlasti. „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mo­jich chodní­koch.“ (Ž 119,105).Byť veriacim v Cir­kvi a stotožňovať sa s Cir­kvou zna­mená byť poslu­cháčom a uskutoč­ňo­va­teľom Bo­žieho slova.

Druhou rovinou vzťahu kresťana a Božieho slova je ohla­sova­nie. Tak ako v Cirkvi všetci majú počúvať Bo­žie slovo, majú ho všetci aj ohlasovať. Službu ohlasova­nia Bo­žieho slova zveril Kristus Cir­kvi pri svojom nane­bovstúpení.„Iďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a na­učte ich za­chová­vať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28, 19) Tento Kristov príkaz je adre­so­vaný všet­kým členom Cir­kvi a majú ho plniť všetci veriaci, pravda nie tým istým spôso­bom.

Celá Cirkev a každý jednotlivý kresťan prepožičiava Kristovi svoj živý hlas. Jej hla­som k nám hovorí on sám. „Kto vás počúva, mňa po­čúva.“ (Lk 10, 16) Cirkev hlása Božie slovo rozmani­tým spôsobom. Naj­častej­šie sa ľudia s Božím slovom stretávajú na boho­služ­bách Cir­kvi. Ohla­sova­nie Slova tvorí podstatný pr­vok kaž­dej litur­gie. Pri čítaní Svä­tého písma na boho­služ­bách oslovuje ľudí sám Kris­tus. „Kristus sám ho­vorí, keď sa v Cirkvi číta Písmo.“ (SC, 7)

Ďalšou dôležitou formou ohlasovania Božieho slova je v Cir­kvi ka­techizácia. Cirkev šíri Bo­žie slovo aj po­mo­cou kníh a časopi­sov a v našej dobe technického pok­roku na ohlasova­nie Bo­žieho slova vyu­žíva aj elek­tro­nické masmé­diá, najmä roz­hlas a televíziu.

Celá Cirkev stojí v službe ohlasovania Božieho slova. Ale nie vše­tci jej členovia v jednakej kompeten­cii a tým istým spôso­bom. Najvy­ššiu kompetenciu pre ohla­sovanie Božieho slova má v Cirkvi Magisté­rium. Tvorí ho zbor bis­kupov spolu so Svätým Otcom. Svätý Otec a biskupi majú na starosti ochranu Božieho slova, jeho správnu inter­pretá­ciu a ohlasova­nie. Kristovo uče­nie ne­môžu me­niť, iba ho neo­mylne vysvet­ľujú. Neomyl­nosť učiteľského úradu zaručuje Duch Svätý. Biskupom v Cirkvi prislúcha aj posielať slu­žobní­kov Slova – kňazov, diako­nov i vybra­tých laikov, aby sa Bo­žie slovo do­stalo do uší a sŕdc všet­kých ľudí (Po­rov. Rim 10, 14-15). Zbor bisku­pov zjed­no­tený so Svätým Otcom túto najvy­ššiu kompe­tenciu voči Bo­žiemu slovu prevzal od apošto­lov, ktorým ju zveril Kris­tus.

Drahí bratia a sestry laici, ktorí žijete vo svete, vy ste nielen po­slucháčmi Bo­žieho slova, ale aj ohlasova­teľmi. Sebe primeraným spô­so­bom máte Bo­žie slovo ohlasovať a šíriť vo svojom život­nom pro­s­tredí: na praco­visku, vo svete kultúry, verej­nom živote a nado­všetko v rodi­nách. Rodina je oso­bitný prie­stor, kde svet­skí veriaci môžu a majú ohla­sovať Božie slovo. Je to predo­všet­kým ro­dinná kate­chéza, pri kto­rej z úst rodičov deti obyčajne po prvý krát počujú Božie slovo. Naj­vlastnejší spôsob služby Božiemu slovu je vydávanie sve­dectva života, dobrý prí­klad, z kto­rého vyža­ruje Božie slovo usku­točnené v dob­rých skutkoch. „Vy ste náš list vpísaný nám do srdca, ktorý po­znajú a čítajú všetci ľu­dia.“ (2Kor 3, 2)

Dnešný sviatok Krstu Pána nás pozýva kráčať životom za svetlom viery, ktoré sa nám rozsvie­tilo v deň nášho krstu, ako to robili milióny a milióny učeníkov pred nami. Rok viery, ktorý prežívame, je pre nás výzvou, aby sme sa inten­zívnejšie živili Božím slovom a stali sa aj jeho horli­vými a radostnými šíriteľmi medzi ľuďmi. Nech nám v tom pomáha mocný príhovor Panny Márie, Matky večného Slova. Všetkým vám posielam svoje apoštol­ské požehnanie.

+ otec biskup Štefan