Zamyslenie o. biskupa Štefana na august 2013
Drahí bratia a sestry!
Poklad kresťanskej viery sme na Slovensku zvykli nazývať „dedičstvo otcov“. Cez stáročia sa udomácnila aj modlitba: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“ Pri vyslovovaní tejto modlitby sa nám v mysli oživuje spomienka na svätého Cyrila a Metoda. Ak hovoríme o viere ako o dedičstve, myslíme to iba v prenesenom slova zmysle. Kresťanská viera sa nededí automaticky po rodičoch a predkoch ako hmotné imanie. Viera sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie tak, že ju rodičia dávajú svojim deťom. Kresťanskí rodičia, otcovia a matky, sú prvými misionármi, aby niesli a odovzdali posolstvo evanjelia potomstvu, ktoré cez nich prichádza na svet. Oni sú hlavnými sprostredkovateľmi „dedičstva otcov“ svojim deťom.
Vieru zvykneme často označovať aj názvom „rodinná viera“. Platí to v dvojakom zmysle. Jednak preto, že celá Cirkev ako spoločenstvo veriacich v Krista prežíva svoju vieru na rodinný spôsob. Cirkev je veľká rodina Božích detí, v ktorej s Bohom žijeme ako jeho synovia a dcéry a medzi sebou ako bratia a sestry. Ale aj v užšom zmysle to platí o kresťanskej rodine, ktorá je malou cirkvou, cirkvou v dome. V nej sa naplno a konkrétne uskutočňuje rodinná viera.
1. Vo Svätom písme sa stretávame často s obrazom rodinnej viery. Už Starom zákone sa spomína viera Abrahámovej rodiny i rodín ostatných praotcov Izraela. Tento rodinný spôsob prežívania viery sa prejavoval pri verejnom uctievaní Boha v rodinných obetách, v modlitbe a najmä v poslušnosti voči Bohu.
Nový zákon zjavuje najmä príklad Svätej nazaretskej rodiny Jozefa, Panny Márie a Ježiša. O viere Panny Márie vydávajú svedectvo posvätné texty evanjelia. Jej vieru objavujeme najmä v udalosti zvestovania, keď na posolstvo anjela Gabriela odpovedá veľkodušným a rozhodným: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“(Lk 1, 37) Máriin postoj viery odkrýva zároveň aj podstatu viery, hovorí, čo znamená veriť v Boha. Je to jednoznačné „áno“ Bohu, poslušnosť Božej vôli. Na kvalitu Máriinej viery poukazuje chváloreč Alžbety: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk 1,45) O viere svätého Jozefa môžeme len tušiť. Charakterizuje ju najmä výpoveď Písma o ňom: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý.“ (Mt 1, 19) Keby nebol býval mužom viery, sotva by ho bol Boh poctil takou úlohou, aby bol strážcom Svätej rodiny a domnelým otcom Božieho Syna na zemi. Všetky rodiny na svete by mali vstúpiť do domu v Nazarete, do školy viery.
Evanjelium spomína ešte aj iné rodiny, ktoré uverili v Krista ako malé spoločenstvo viery: Rodina Ježišovho priateľa Lazára a jeho dve sestry, rodina Jaira, v ktorej vzkriesil dvanásťročnú dcéru, a zvlášť spomína aj kafarnaumského úradníka, ktorému uzdravil syna: „Tu otec poznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: „Tvoj syn žije.“ A uveril on i celý jeho dom.“ (Jn 4, 53)
Kresťanská rodina je v prvom rade taká rodina, ktorá žije z viery. Čo znamená a aké miesto má viera v živote rodiny? Rodina žije vierou, ak v jej strede prvé miesto patrí Bohu. Veriaca rodina nežije len prítomnému času, ale má zameranie na večný život. Preto okrem pozemských a časných záujmov, ako je zabezpečovanie každodenných životných potrieb, chleba, oblečenia, bývania, túži aj po duchovných hodnotách. Vyhľadávanie hodnôt ducha je súčasťou každodenného úsilia celej rodiny. Viera v rodine, to je aj rešpektovanie Božieho poriadku, úprimná snaha riadiť sa Božou vôľou a zachovávať jeho prikázania. Viera v kresťanskej rodine je aj živá a stála prítulnosť k Cirkvi a mnohoraké väzby prepojenia na jej život: bohoslužobný, sviatostný, modlitbový, apoštolský.
Viera je hlavný znak podobnosti našich rodín so Svätou rodinou Ježiša, Márie a Jozefa. Je to najdôležitejšia hodnota pre rodinný život. Dáva zmysel a vnútorný rozmer rodinnému životu. Od stupňa a kvality viery sa v priamej úmere odvodzuje aj kvalita kresťanskej rodiny.
2. Označenie rodiny za kresťanskú v prvom rade znamená to, že patrí Kristovi, že je Kristova. K tomu, aby sa mohla rodina honosiť vznešeným titulom kresťanská, t. j. Kristova, je potrebné splniť aspoň tieto tri základné podmienky: považuje sa za jeho vlastníctvo, pre neho pracuje a s ním býva. Pravda, hlavným predpokladom kresťanskosti rodiny je najmä to, že je postavená na sviatostnom manželstve.
Rodina je Kristovou, ak mu bezvýhradne patrí, ak sa považuje za jeho vlastníctvo. Ježišove vlastnícke právo na rodinu je dôsledkom jeho vykupiteľského diela. Vykúpiť znamená nielen oslobodiť, ale aj prisvojiť si, privlastniť. Toto ovocie Kristovho vykúpenia vyjadruje Sväté písmo konštatovaním: „Vedzte, že náš Pán je Boh, on je náš Stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.“ (Ž 100,3) Kristus je zvrchovaným Pánom každej kresťanskej rodiny. Má v nej prvé a hlavné slovo. Uznať zvrchovanosť Krista nad rodinou znamená sa mu vo všetkom podriadiť. Počúvať ho a plniť jeho príkazy. Nebola by rodina Kristovou, ak by chcela žiť a robiť podľa seba. Pán Ježiš o tom výslovne povedal: „Čo ma oslovujete: „Pane, Pane“, keď nerobíte čo hovorím?“ (Lk 6,46)
Druhou podmienkou, aby bola rodina Kristovou, t. j. kresťanskou je, aby pre neho žila a pracovala. Kristovou je tá rodina, ktorá stojí v jeho službách a naplňuje jeho zámery. V tomto zmysle možno rodinu prirovnať ovocnému stromu v záhrade. Sotva možno považovať strom za náš, ak nemáme z neho úžitku a jeho ovocie berie niekto iný. Čí je strom, toho je aj ovocie. Ak je rodina Kristova, patrí mu aj jej ovocie, ktoré od nej očakáva. Ovocím kresťanskej rodiny sú na jednej strane dobré skutky a na druhej strane dobré deti. Toto je hlavné ovocie kresťanskej rodiny, ktoré má prinášať svojmu Pánovi. Ak rodičia svoje deti nedbalosťou, pohoršením a zanedbávaním kresťanskej výchovy vydávajú napospas zlého ducha, nemožno o nich povedať, že rodia ovocie pre Krista a teda ani to, že sú Kristovou rodinou. Potvrdzuje to aj Ježišove podobenstvo o strome: „Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú
a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,16-20)
Treťou podmienkou k tomu, aby rodina bola Kristovou je, aby Kristus v nej bol doma. Jeho duchovná prítomnosť v rodine je bezpodmienečne nutná, aby sa mohlo hovoriť o Kristovej rodine. Ježiša treba považovať za nášho spolubývajúceho, člena domácnosti, za takého, ktorý má v rodine domovské právo. To znamená, že rodina s ním vo všetkých podujatiach a prejavoch spoločného života počíta, berie ho do úvahy a rešpektuje ho. Prežívanie Kristovej duchovnej prítomnosti v rodine spočíva v živom a osobnom spoločenstve s ním. Berie ho živo na vedomie, vedie s ním rozhovory, počíta s jeho pomocou, prispôsobuje sa jeho požiadavkám, prijíma jeho rady a ponúkané dary a pomoc. Krista v našich rodinách sprítomňuje najmä vzájomná láska, jeho slovo a spoločná modlitba. Práve v súvislosti so spoločnou modlitbou vyslovil Pán Ježiš svoje prisľúbenie o stálej duchovnej prítomnosti medzi nami: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,20)
Vďaka stálej duchovnej prítomnosti Krista v rodine, považujeme kresťanskú rodinu za domácu cirkev, za cirkev v malom alebo cirkev v dome.
Sviatostné manželstvo a rodinný život s vierou súvisia až v dvojakej rovine. Prvou je prežívanie viery v rámci samotného sviatostného rozmeru manželského a rodinného života. Viera je zdrojom sily pre manželov a zároveň aj spôsobom spoločenstva s Kristom, ktorý je prítomný a pôsobí vo sviatosti manželského stavu. Druhou rovinou vzťahu viery a rodiny je manželské a rodičovské povolanie. V tomto zmysle stoja rodičia v službách viery, aby ju odovzdávali výchovou svojmu potomstvu i prostrediu, v ktorom rodina žije.
Zodpovedné rodičovstvo spočíva v starostlivosti o dieťa od jeho počatia až do dospelosti. Zahŕňa starostlivosť o jeho zdravie, výživu, kultúrny a náboženský rozvoj. Najvážnejším poslaním rodičov je výchova dieťaťa k viere. Kresťanská výchova je privádzanie detí ku Kristovi. Začína krstom dieťaťa. Rodičia dieťa postupne uvádzajú do plného spoločenstva s Bohom a s Cirkvou. Slúžia na to najmä sviatosti kresťanskej iniciácie. Cieľom výchovy je naučiť dieťa milovať Boha a ľudí. „Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba mať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí.“ (GE, 3) „Kresťanský rodinný krb je miestom, kde deti dostávajú prvé základy viery. Preto sa rodinný dom právom nazýva „domácou cirkvou“, to znamená spoločenstvom milosti a modlitby, školou ľudských čností a kresťanskej lásky.“ (KKC, 1666)
3. Rodinná viera znamená najmä to, že kresťanská rodina stojí v službách viery tak, že ju prijíma, žije podľa nej a rozširuje ju. Kresťanskí manželia a rodičia majú naozaj považovať vieru za najväčšie bohatstvo svojej rodiny. Pohýnaní láskou k vlastným deťom sa im usilujú sprostredkovať toto bohatstvo ducha, aby im zabezpečili šťastný pozemský život a ešte viac, aby urobili všetko preto, žeby ich deti mali aj život večný. Nič väčšieho nemôžu dať rodičia svojim deťom, ako to, že ich urobia účastnými na dobrodení evanjelia. Ak rodičia sprostredkujú deťom vieru, dali im všetko, ak im nedali, neodovzdali vieru, nedali im vlastne nič. Ich deti zostanú duchovnými bedármi a nešťastnými ľuďmi, tulákmi na tejto zemi, bez zmyslu života.
Rodina celým svojím obsahom a poslaním stojí v službe viery. Jej najdôležitejšie poslanie je reprodukovať život, ale nielen biologický, ale život v jeho úplnosti, t. j. aj život z viery, nadprirodzený, Boží. Túto službu viere poskytuje rodina najmä uskutočňovaním kresťanskej výchovy detí. Krstom detí a ich postupnou výchovou v rodine sa nové generácie pridružujú ku Kristovi a jeho Cirkvi a stávajú sa živými členmi spoločenstva veriacich v Boha. Úloha rodiny v tomto procese evanjelizácie je nezastupiteľná. Ak rodičia zlyhávajú, ak neodovzdávajú poklad viery deťom, sotva ich bude môcť nahradiť a zastúpiť nejaká inštitúcia.
Spôsob odovzdávania viery v rodine má pozvoľný a prirodzený postup. Uskutočňuje sa v normálnom rytme rodinného života. Hlavnými prvkami tejto rodinnej evanjelizácie sú: príklad rodičov, láskavé slovo poučenia a povzbudenia a modlitba za deti a s deťmi. Najdôležitejšie je živé svedectvo viery rodičov, príklad ich kresťanského života, ktorým deti priamo a bezprostredne akoby vstrebávajú do svojho vedomia a srdca hodnoty viery. Toto je najvhodnejšia a najúčinnejšia forma evanjelizácie v Cirkvi. Ňou sa Cirkev najviac vzmáha počtom, ale aj kvalitou nových veriacich.
Ak má kresťanstvo byť prítomné v našom národe aj v budúcnosti, je nevyhnutné, aby si všetci kresťanskí rodičia uvedomili svoju nezastupiteľnú úlohu v diele šírenia viery a naplňovali ju svedomitou náboženskou
výchovou svojich detí. Nech nám v tom pomáha príklad Svätej rodiny i orodovanie našich vierozvestov svätého Cyrila a Metoda.
Ďakujem rodinám za ich doterajšiu službu viere a povzbudzujem všetkých rodičov, aby sa nedali znechutiť ťažkosťami a problémami, ktoré pri svojej službe životu a viere musia prekonávať. Povzbudzujem aj ostatných veriacich, aby pomáhali kresťanským rodinám v krásnom, ale i náročnom povolaní. Všetkým posielam svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan